Zlatý štandard by bol politickým šialenstvom
- Uverejnené: piatok, 12. november 2010, 19:00
Minulý týždeň sa viacero politikov vyjadrilo o tom, že zakomponovanie zlata do svetového medzinárodného menového systému považujú za jednu z možností ako sa vyvarovať kríze v budúcnosti. Tento článok z denníka Telegraph pojednáva o makroekonomickej "trileme", ktorá by bola s takýmto rozhodnutím spojená. Aj napriek tomu, že s niektorými názormi autora nesúhlasíme, podarilo sa mu ukázať, že život na zlate by bol životom bez možnosti vytvárať ilúzie. A to je politicky skutočne bez šance.
Keď sa Robert Zoellick, prezident Svetovej banky vyjadril, že by sme sa mali vrátiť naspäť k debate ohľadom návratu k zlatému štandardu, bol to šok. Avšak, ak by ste si prečítali celý článok, a nielen jeho novinový titulok, zistili by ste, že nie ani zďaleka jasné, či Zoellick chce návrat medzinárodných makroekonomických štruktúr 19. storočia. Namiesto toho sa zdá, že prezident Svetovej banky iba pomenoval zlato ako možný mechanizmus, ktorý by nám mal pomôcť zbaviť sa závislosti dolára ako svetovej rezervnej meny.
Ale predpokladajme na chvíľu, že Zoellick bol v otázke návratu k zlatému štandardu viac ako vážny. Čo by to znamenalo? Najľahšou cestou pochopiť dôsledky takéhoto kroku je pohľad na to čo ekonómovia volajú „trilema“ medzinárodnej makroekonomickej politiky. Vyzerá to približne nasledovne: v rovnakom čase môžete mať súčasne dva nasledujúce prístupy v platnosti v ktorejkoľvek kombinácii: fixné výmenné kurzy, voľný tok kapitálu a nezávislú monetárnu politiku. Avšak nemôžete súčasne disponovať všetkými tromi.
Ako ukazuje obrázok, počas posledných niekoľkých dekád (od roku 1971 a konečného klinca do rakvy Bretton Woodu) zažívame systém plávajúcich menových kurzov a neobmedzeného kapitálového trhu (aspoň vo väčšine západného sveta). Politika zlatého štandardu zahŕňa voľný pohyb kapitálu a fixné výmenné kurzy, ale na oplátku sa členské krajiny musia vzdať čo i len najmenšej schopnosti kontrolovať svoju vlastnú menovú politiku. Je to skutočne to, čo Zoellick chce? Vo svojom vyhlásení zdôrazňoval hlavne potrebu zachovať otvorený kapitálový trh.
Poďme sa pozrieť čo by zlatý štandard znamenal dnes:
1. Ak by krajiny zasiahla vážna recesia domácej ekonomiky, museli by ju tieto krajiny jednoducho pretrpieť. Nebolo by možné znížiť úrokové miery, aby sa zmiernili dôsledky krízy. Povedané inak, takéto krajiny by museli podstúpiť defláciu a vyrovnať sa so sociálnymi tlakmi, ktoré by takúto situáciu sprevádzali, ak by chceli zachovať zlatý štandard aj v časoch ekonomického poklesu. Toto mohlo dobre fungovať v 19. storočí, kedy chudobné domácnosti, ktoré by boli najviac ovplyvnené, nemohli s danou situáciou nič spraviť.
2. Existovala by takisto aj druhá možnosť deflácie (resp. v tomto prípade inflácie), kvôli ľubovoľnému faktoru zviazania jednej meny k zlatu. Ak by sa náhle prišlo na nové, veľké nálezisko zlata, znamenalo by to pre globálny systém extra dávku inflácie. Na druhej strane, ak by sa vyskytol pokles nálezísk zlata (ako sa stalo koncom 19. storočia), znamenalo by to pre vlády situáciu, v ktorej by museli razantne znížiť výdavky na svojich občanov, aby udržali zlatý štandard. Hlavným bodom v tejto časti je to, že množstvo zlata na zemskom povrchu je obmedzené, zatiaľ čo kapacita ľudstva zvyšovať svoj ekonomický output a produktivitu sa zvyšuje exponenciálne a tento trend by mal pretrvať aj v budúcnosti, čo by v prípade zlatého štandardu mohlo znamenať návrat do doby temnôt.
3. Koniec bankovníctva ako ho poznáme dnes. To nemusí znieť až tak negativisticky, nakoľko zoberieme do úvahy fakt, že banky mali veľký podiel na vzniku súčasnej krízy. Ale je to dôvod aspoň na to, aby sme sa pri ňom na chvíľu zastavili. Zlatý štandard bol nekompatibilný s frakčným systémom rezervného bankovníctva a anglická centrálna banka mohla sotva pôsobiť ako veriteľ poslednej inštancie v 19. storočí bez toho, aby výrazným spôsobom neporušila pravidlá (čo podľa niektorých fatálne poškodilo systém). Určite treba zmeniť štruktúru fungovania súčasného bankového systému, ale nemali by sme sa hrnúť do ďalšieho menového systému bez toho, aby sme vedeli ako ďalekosiahle môžu byť následky takéhoto činu.
Nič z toho čo sme uviedli vyššie nie je niečím novým a taký vzdelaný človek ako Zoellick to určite vie. Niekedy v budúcnosti budeme určite v situácii, kedy budeme blízko bodu, v ktorom sa budeme musieť vzdať jednej zo strany trojuholníka. V podstate už v súčasnosti sa okolo toho bodu pohybujeme. Ako opakovane hovoril Mervyn King ešte pred krízou, veľkým problémom globálnej ekonomiky je, že polovica funguje na systéme viazaných menových kurzov a polovica na kurzoch plávajúcich, čo podľa neho dopomohlo ku vzniku súčasnej krízy. Ale nemali by ste sa nádejať ďalšieho Bretton Woodu. Ako hovorí Barry Eichengreen vo svojej knihe „Globalizing Capital“, grandiózne konferencie ohlasujúce nový menový systém budú skôr výnimkou ako pravidlom.
Rovnako neočakávajte návrat k zlatému štandardu. Problém nie je ten, že by to bolo neuskutočniteľné. Zlatý štandard by mal množstvo prospešných čŕt. Najvýznamnejšou zmenou by bol „zákaz“ monetizácie dlhu jednotlivými vládami. Avšak zlatý štandard je jednoducho nezlučiteľný s demokraciou ako ju poznáme dnes. Ak chcete dôkaz, nemusíte sa príliš namáhať jeho hľadaním. Pozrite sa na Grécko. Eurozóna je príkladom efektívneho zlatého štandardu. Grécko zažíva obrovské problémy, pretože používa rovnakú menu ako Nemecko, i keď výdavky Grécka na sociálne služby sú neporovnateľne vyššie (v globalizovanom svete by postupom času takéto výdavky mali konvergovať). Pretože Grécko je chytené v pasci takéhoto kvázi zlatého štandardu, nemôže urobiť nič iné, iba zažiť defláciu – uvaliť obrovské škrty na platy a trpieť mnoho ročnou recesiou. Následkom je to, že euro zažíva existenčné problémy.
Je naozaj ťažké povedať, ktorý extrém nakoniec preváži. Avšak je potrebné zapamätať si nasledujúcu vec: všetky z uvedených systémov raz uspeli, inokedy zase nie. Momentálne sme svedkami 50-ročného cyklu, ktorý dobre funguje niekoľko dekád (hlavne z dôvodu dôvery, že centrálne banky zasiahnu v prípade núdze). Nakoniec sa dôveryhodnosť systému rozpadá; niekedy z dôvodu finančnej krízy, niekedy je na príčine vojnový konflikt alebo zmena ekonomickej dynamiky súčasných mocností. Potom nastáva obdobie chaosu a následne, keď je energia všetkých zúčastnených vyčerpaná, uberáme sa smerom k ďalšiemu systému a cyklus začína odznova.
Na čom záleží viac ako na samotnom subjekte menového systému, nech je ním zlato, riadené meny alebo Bretton Woods, je vytvorenie dôvery v ten ktorý menový systém. To je to najnáročnejšie.
Súčasná situácia je viac ako nelichotivá. Niekoľko ďalších rokov bude fascinujúcich, ale zároveň aj veľmi ťažkých. Nakoniec však prídeme k riešeniu. Všetci uveria, že takýto systém je funkčný a Bretton Woods III, môžete si ho pomenovať akokoľvek chcete, vyrieši naše medzinárodné menové nešťastie. A budú mať pravdu. Až pokiaľ nezistia, že ju vlastne nemajú.
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.8295 | 8.17 % |
Škola investora
Zlato spolu s ropou patrí medzi najčastejšie obchodované komodity; obchoduje s nimi až 95 % komoditných investorov. Zlato predstavuje...
Popularita ETF v posledných rokoch významne vzrástla. Je to len módna záležitosť alebo jednoduchosť, transparentnosť, nízke poplatky sú...
Ak ste sa rozhodli pre investovanie do podielových fondov, pravdepodobne sa trápite otázkou, ktorý fond si vybrať. V dnešnej dobe je na...