Nastal čas prebudiť sa do reality a vyrovnať sa s problémami eura

Uverejnené: streda, 13. marec 2013, 19:38

V Bruseli nemám práve veľa priateľov a po mojom nedávnom rozhovore pre Bloomberg to asi nebude lepšie. Richarda Questa zo CNN a ďalšie médiá z celého sveta totiž zaujal titulok Bloomberg s názvom Euro je odsúdené k zániku.

Vlastne až doteraz som nedostal toľko otázok a reakcií na jedno jediné interview, ako práve po tom poslednom. Najčastejšiou otázkou od klientov a alebo novinárov bolo: Je to naozaj tak zlé? Stojí za všetkými problémami jednotná európska mena? Ako to môže celé dopadnúť? Ako sa brániť proti podobným špekuláciám? Kedy k tomu teda dôjde?

Na konci tohto mesiaca sa chystám v Dánsku vydať knihu českého prezidenta Václava Klausa s názvom Európska integrácia bez ilúzií. Predhovoru k dánskemu vydaniu som sa ujal sám a snažím sa v ňom priblížiť výbornú Klausová analýzu dánskemu čitatelia. Súčasne potom pripojím aj pohľad z oblasti finančných trhov. Podľa mňa táto kniha, ktorá už je dostupná aj v angličtine, podáva vynikajúce výpoveď o dynamike, ktorá v súčasnosti ohrozuje trhy a rozdeľuje Európu. Na tomto blogu potom zverejním pár preložených kapitol. A práve v nich môžete nájsť vyčerpávajúce odpovede na vyššie uvedené otázky.

Teraz sa ale pokúsim odpovedať aspoň stručne.

Áno, podľa mňa je situácia v eurozóne naozaj veľmi vážna. A áno, myslím si, že za tým stojí predovšetkým samotná existencia spoločnej európskej meny.

Euro bolo zavedené bez toho, aby malo pevné základy. Ide vlastne o hrad z piesku. Nie je tu žiadna spoločná ekonomická alebo fiškálna politika. Naopak v projekt eura už toľko neverí ani verejnosť a jeho vplyv na relatívnu konkurencieschopnosť a produktivitu bol pre mnohé členské štáty tohto zoskupenia zdrvujúci. Spoločná mena jednoducho nemá pevný základ. Nikto sa ani nie je ochotný zaoberať dôsledkami zvráteného rokovania eurozóny, ako je napríklad financovanie problémových krajín alebo zavedenie spoločných dlhopisov.

Nejžiarivejším príkladom je Grécko, ktoré stratilo svoju konkurencieschopnosť, zatiaľ čo z vytvorenia eurozóny najviac ťažilo Nemecko. Podobná nerovnováha sa často objavuje aj v jednotlivých národných štátoch - niektoré oblasti sú veľmi úspešné, kým iné zase ťažko trpia. Lenže vo vnútri týchto krajín dochádza k migrácii pracovnej sily zo slabších častí s vyššou nezamestnanosťou do prosperujúcich oblastí s mnohými pracovnými príležitosťami. A ešte výraznejšia je potom solidarita vnútri národa a ochota chudobnejším častiam krajiny pomôcť.

Medzi členskými štátmi eurozóny ale táto solidarita a flexibilita očividne neexistuje. Dokonca aj v lepších časoch je hlavnou povinnosťou každej vlády postarať sa o svojich vlastných občanov. Nieto ešte počas krízy a o ľudí zo vzdialených krajín, ktoré navyše nezodpovedne míňajú. V minulosti sa pritom ako jediná cesta pre vylúčenie nekonkurenčnými ekonomík ukázala externá devalvácia. Pomocou nej sa už niekoľkokrát podarilo znovu nastoliť rovnováhu. Naopak konkurenčnú devalváciu politici často odsudzovali ako neférovú a sebeckú. Lenže revalvácia a devalvácia sa u všetkých hlavných mien deje úplne bežne, rovnako ako na trhoch. Ak túto možnosť vylúčime, potom je pre členské štáty jedinou cestou interná devalvácia. Teda stratégia politicky nemožná a pre obyvateľstvo zbytočne bolestivá.

Pritom posledný príklad pre túto nemožnú stratégiu pochádza z Talianska. Európska komisia neustále tvrdila, že technokratické vládnutie Maria Montiho sami Taliani schvaľujú a rešpektujú. Ale len čo mali Taliani prvú príležitosť sa verejne prejaviť, Monti bol z kola vonku. Naopak Beppe Grillo a Silvio Berlusconi v poslednej dobe zdôrazňujú, že sa Taliansko bude mať dobre len vtedy, keď eurozónu opustí. A v tom majú určite pravdu.

To isté potom platí aj pre Grécko, ale tiež Španielsko, Portugalsko a vlastne akúkoľvek inú krajinu, ktorej konkurencieschopnosť je nižšia ako v prípade Nemecka. Podľa mňa je to len otázkou času, navyše k týmto krajinám by som pridal aj Francúzsko.

Avšak ako dlho by takýto proces trval? Práve toto je ťažká otázka. Do celého projektu eura už bolo vložené obrovské politické úsilie a ak zlyhá, bude to pre predné európske krajiny a ich politikov veľká hanba. Preto očakávam, že sa určite pokúsia udržať euro nažive tak dlho, ako to len bude možné.

Jedinou možnosťou, ako toto šialenstvo zastaviť, sú masívne protesty voličov. A presne to sa začína v poslednej dobe diať. Napríklad Taliansko odmietlo kandidáta uprednostňovaného Európskou úniou a namiesto toho má parlament bez jasného víťaza. V Británii zas stúpla obľuba Strany za nezávislosť Spojeného kráľovstva. Podľa mňa to nebude trvať dlho, a pripojí sa aj Nemecko, kde rastie nespokojnosť a nedôvera v európskych partnerov. A ak jedného krásneho dňa odmietnu Nemci platiť ďalšie šeky menej úspešným štátom (aj napriek značným výhodám, ktoré im rola kľúčovej krajiny eurozóny umožňuje), euro v súčasnej podobe skončí.

Takýto koniec by znamenal zbohom pre skupinu krajín Club Med. Buď by došlo k úplnému rozbitiu eurozóny, nastavenie dvoj-či trojrýchlostnej Európy alebo by sa oddelilo len Nemecko. Tak ako tak by všetko smerovalo k jednému z vyššie uvedených scenárov.

Ešte predtým sa však dočkáme niekoľkých krátkodobých záplat, ktoré budú politici prezentovať ako skvelé úspechy a riešenia. Práve tie pritom len podrývajú chatrné zdravie menovej únie a zasadzujú jej ďalšie rany. Za terajšou slabosťou eurozóny nestojí Berlusconi. Je spôsobená tým, že sa už niekoľko mesiacov všetko zametá pod koberec, a realita sa prejaví až vtedy, keď začnú voliči (alebo trhy) protestovať. Naopak si myslím, že ešte môžeme byť Berlusconimu za jeho upozornenie na problémy eura vďační. Čím skôr sa totiž vyrovnávame s realitou, tým lepšie. Euro rovnako bude musieť nakoniec skončiť a všetky peniaze premrhané politikou preťahovania a predstierania by sa dali využiť lepšie. Teda na organizovaný, dobre štruktúrovaný a starostlivo naplánovaný koniec meny. So všetkou pravdepodobnosťou ale nepôjde o pripravený, ale skôr o chaotický a deštruktívny proces.

A ako by sa podobný scenár mohol prejaviť na vašich investíciách? Vplyv bude jednoducho katastrofálny. Povedie to tiež k obmedzeniu osobnej a finančnej slobody naprieč celou Európou, pretože sa budú zavádzať iracionálne pravidlá, ktoré by mali pomôcť zabrániť nevyhnutnému. Preto buďte veľmi opatrní pri investovaní do vládnych, či na dane viazaných úspor alebo penzijných systémov, ktoré dlhodobo blokujú vaše peniaze. Pravidlá sa veľmi pravdepodobne zmenia vo váš neprospech s tým, ako možnosti správneho riešenia európskych vlád miznú. Dajte si veľký pozor v prípade štátnych dlhopisov. Veľmi pravdepodobne totiž dôjde k prepadu ich hodnoty a tiež k ich reštrukturalizácii naprieč väčšinou eurozóny. Dôjde tiež na vyššie zdanenie výnosov. Potom bude potrebné nájsť obetných baránkov, a za tých budú označené banky a finančné trhy.

Ja som sa napríklad pred tromi rokmi odsťahoval do Švajčiarska. Bál som sa totiž toho, že Európska únia zareaguje na pokračujúcu krízu zvýšením daní firmám a svojim bohatým občanom. Ani na chvíľu som toho zatiaľ neľutoval. Pravdupovediac sa situácia v EÚ zhoršuje rýchlejšie, ako som si kedy predstavoval. Samozrejme aj Švajčiarsko je pod obrovským tlakom eurozóny, z ktorej firmy a občania hľadajú oázu racionality uprostred všetkého toho chaosu a strachu. Dlhodobo tak útek do Švajčiarska nemusí nutne znamenať veľkú výhru. Teraz som ale každý deň obklopený ďalšími Európanmi, ktorí ešte stále považujú práve Švajčiarsko za bezpečný prístav uprostred rozbúrených vôd.

Je to smutné, ale budúcnosť zrejme už neleží v rukách samotnej Európy. Alebo aspoň nie v najbližšej dobe. Teší ma ale, že sa konečne doberáme k tomu, ako zlé to vlastne s eurozónou je. Porozumenie realite je totiž prvým krokom k jej prijatiu a vyrovnaniu sa s ňou. Európski občania už neskočia na propagandu z Bruselu, takže stále existuje nádej, že sa moje čierne scenáre nenaplnia.

Aj keď sa nám nakoniec podarí dostať Európu späť do kondície, stále máme dočinenia s príliš štedrými sociálnymi systémami a až nemorálnymi požiadavkami niektorých skupín obyvateľov.
Byť Európanom v súčasnosti skrátka nie je ľahké ...

Autor: Lars Seier Christensen | spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ | Saxo Bank

Pridať Váš názor

Súvisiace články:

Čo by malo Turecko urobiť, aby odvrátilo krízu

Turecké finančné trhy pokračujú vo svojom páde. Spúšťačom je padajúca turecká líra. Jej oslabenie môžeme prirovnať k vývoju v Argentíne v druhom štvrťroku, čo viedlo do nutnosti masívnej pomoci vo výš

5 rád, vďaka ktorým si vyberiete najlepšieho brokera

Po nástupe online tradingu nás doslova zaplavila lavína ponúk od rôznych brokerov. Obchodujte euro, ropu, akcie alebo zlato za najnižšie spready! Sme najlepší broker široko - ďaleko! Pre zač

Začala sa nová etapa – utesňovanie monetárnej politiky

Sústreďme sa, prosím, na slovo „jednoduché“, pretože v skutočnosti nič nie je jednoduché. Témy načrtnuté vyššie už máme za sebou a všetky sme zvládli, no trh už dnes neverí FEDu, že bude v decembri po

Fed sa bojí zvyšovať sadzby, dolár bude preto ďalej oslabova

Jednou z najočakávanejších udalostí septembra bolo minulotýždňové zasadnutie Európskej centrálnej banky. Výsledky však neboli nijako slávne. Bola to ale Bank of Canada, ktorá poskytla dôvod na oslavu

Nemecká ekonomika na prvý pohľad prekvitá, no v skutočnosti

Je nesporné, že Nemecko ma neuveriteľné silné stránky. Napríklad nízka nezamestnanosť (5,6 % na národnej úrovni a 3 % v Bavrosku), úverový rating AAA a panteón domácich firiem, ktorým sa podarilo expa

CedThumbnails