Ceny komodít, a to najmä agrokomodít, rastú takmer každým dňom. Znamená to pre nás vyššiu infláciu a rast úrokových sadzieb? V poslednom svojom newsletteri sa k téme vyjadruje John Taylor:
Inflácia, deflácia, či dokonca hyperinflácia. Tieto 3 možnosti budúceho vývoja už nejakú tú dobu zaplavujú stránky najprestížnejších ekonomických žurnálov, sú predmetom debát na politickej úrovni a objektom skúmania na akademickej pôde. Čitateľ si môže prečítať zdroj, ktorého argumenty sa zdajú byť logické a povie si, že na základe predostretých argumentov bude takémuto zdroju veriť. Avšak na ďalší deň si prečíta inú štúdiu, ktorá má úplne opačný pohľad na danú situáciu, a zdá sa, že jej argumenty sú rovnako „nepriestrelné“. Človek si pomyslí, že niekde robí chybu, ale vôbec tomu tak nemusí byť. Ekonómia, i keď by si to mnoho ľudí želalo, nie je fyzika. Svoje vyslovené hypotézy nemôžem otestovať následným pokusom, a vysloviť, či je daná hypotéza pravdivá alebo nie. Preto nikto nemôže akýmkoľvek racionálne znejúcim argumentom vyvrátiť defláciu či infláciu. Ba čo viac, je celkom možné, že obidva „nepriateľské“ tábory budú mať nakoniec istým spôsobom pravdu. (Hyper)inflácia je momentálne najviac skloňovaná v prípade USA, kvôli tlačeniu veľkého množstva ničím nekrytých peňazí. Čo ak je však inflačný kľúč ukrytý niekde úplne inde?
Ceny komodít rastú raketovým tempom, úrokové miery sú takmer na nule, rast menovej bázy nemá hraníc a očakávania budúcej inflácie opäť ukazujú na katastrofické scenáre. Vyzerá to, ako keby sa strašiak inflácie znova vrátil, ale nie je to ten druh inflácie, ktorého sa obávajú Nemci alebo druh, ktorý vedie k vysokým úrokovým mieram nasledovaným hlbokou recesiou. Ak to nie je inflácia, aká sa vyskytla v období po Prvej svetovej vojne alebo v 70.tych rokoch minulého storočia, o aký typ inflácie sa potom jedná? Aj napriek nedávnej vlne nepokojov, ktoré boli zapríčinené nedostatkom potravín a rastúcimi cenami, a ktoré mali za následok zvrhnutie vlády v Tunisku a výtržnosti v Alžírsku, toto zvyšovanie cien komodít a cirkulácia prebytočného kapitálu by nemalo mať žiaden vplyv na krajiny G-10, za predpokladu, že centrálni bankári neurobia veľkú chybu, ktorá by spočívala vo zvýšení úrokových mier. Prečo je súčasná situácia tak odlišná od tých predchádzajúcich?
Pretože globálna ekonomika trpí z dôvodu prebytočnej výrobnej kapacity a deficitu spotreby a história nám hovorí, že existuje iba mala pravdepodobnosť, že sa v takej situácii inflácia stane problémom. Ak sa pozrieme na druhú polovicu 30. rokov 20. storočia, kedy sme mohli byť svedkami ukážkového príkladu spotrebného deficitu, keď boli úrokové miery neobyčajne nízke a menová báza prudko rástla (pretože Roosevelt zmenil cenu zlata), zistíme, že mnohí sa vtedy obávali inflácie, ktorá ale nikdy neprišla. Snahy súčasného guvernéra amerického Fedu, Bena Bernankeho, o naštartovanie ekonomiky cez kvantitatívne uvoľňovanie, sú iba slabým odvarom Rooseveltovej inflačnej politiky, počas ktorej ostali ceny nízke. A nízkymi ostanú aj teraz. So stále sa rozširujúcou prebytočnou výrobnou kapacitou, z ktorej veľká časť sa nachádza v krajinách s nízkymi mzdami, ako je Čína, prakticky neexistujú žiadne tlaky na zvyšovanie miezd v rozvinutom svete. Situácia v 70. rokoch bola presne opačná. V tomto období, nielen že existoval nedostatok zručnej pracovnej sily, veľa zmluvných vzťahov bolo dokonca upravených o infláciu. V súčasnosti sú takéto „inflačné úpravy“ už minulosťou, s výnimkou niektorých verejných penzijných fondov (ktoré sa skôr či neskôr stanú insolventnými). Kúpna silá práce priemerného amerického občana sa znižuje od 70. rokov. V USA dosiahol počet odpracovaných hodín potrebných na kúpu auta svoje dno v roku 1972. V súčasnosti musí Američan pracovať dva krát tak dlho, aby si mohol dovoliť priemerné auto. I keď je rast peňažnej zásoby nevyhnutnou podmienkou pre vznik inflácie, bez „napätého“ pracovného trhu neexistuje činiteľ, ktorý by infláciu „roztočil“. Ak cena benzínu alebo potravín stúpne, oslabený pracujúci bude menej jazdiť, alebo menej jesť. Nedokáže si vymôcť zvýšenie mzdy. Konečný dopyt ostané rovnaký, zmení sa iba jeho štruktúra.
Ak budú ceny komodít rásť vyššie a vyššie, americkí a európski občania budú utrácať viac za potravu a pohonné látky a znižovať nákupy spotrebných statkov a lokálne poskytovaných služieb. Množstvo nakúpenej potravy a benzínu vyjadrené v jednotkovom objeme taktiež poklesne, keďže oboje bude drahšie. To bude mať za následok zmenšenie celkového dopytu a zníženie tlaku na rast komoditných cien. Producenti surovín určených na ďalšie spracovanie, vo všeobecnosti krajiny emerging markets, by mali prosperovať vo vzťahu k spracovateľským krajinám, a mali by tak meniť rozdelenie svetovej moci. Táto zmena ekonomickej dominancie je v súlade aj s konceptom Kondratievovho cyklu. Súčasné obdobie sa veľmi podobá tomu z roku 1937, ktoré ak zvolíme za porovnávací dátum, zistíme, že producenti komodít budú prosperovať ďalších 13 až 15 rokov, rovnako ako tomu bolo v spomínanom období. Napriek faktu, že západné krajiny budú mať problémy s rastom svojich ekonomík, a nie s infláciou, krajiny ťažiace komodity budú zažívať obdobia veľkého rastu a vysokej inflácie. Aj keď si Austrália dokázala poradiť s takýmto problémom prehriatia ekonomiky na začiatku 50. rokov veľmi dobre, tento krát sa na scéne vyskytuje mnoho krajín, ktoré v minulosti nemali možnosť zistiť ako chutí sloboda kapitalizmu a tento problém bude pre ne úplne novou skúsenosťou. Väčšina týchto krajín má riadené meny s obrovskými rezervami a ohromne vysokou peňažnou zásobou, ktoré by mohli v ďalšej dekáde výrazne pôsobiť na vznik a následné prasknutia bublín, zapríčinených vysokou infláciou. Takýto ekonomický vývoj by nepochybne mal aj nesmierne politické konzekvencie.
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.8401 | 6.72 % |