Ako by sa Fed mohol stať insolventným
- Uverejnené: sobota, 15. január 2011, 14:30
Dôkaz sme videli v priamom prenose. Jeden z ťahúňov americkej ekonomiky, spoločnosť General Motors, môže zbankrotovať. Nuž heslo: „Čo je dobré pre Ameriku, je dobré pre General Motors“, je navždy minulosťou. Najväčšie banky, ako napríklad Bank of America, takisto môžu skrachovať. Dokonca aj vlády suverénnych krajín, viď Grécko, môžu skrachovať. Áno, všetky tieto organizácie sa tu ešte tackajú, ale iba preto, že boli zachránené inými korporáciami obrovských rozmerov, ako je napríklad americká vláda, menej zdravé európske vlády, Európska centrálna banka či Medzinárodný menový fond.
Doteraz bolo vcelku jednoduché získať finančné prostriedky na záchranu. Ľudia, ktorí stoja na čele medzinárodných organizácií sa trasú od strachu pri pomyslení na ostatné obrie organizácie, ktoré nie sú vykresľované ako nezničiteľné. A boja sa právom. Zachraňovaní oslabujú svojich záchrancov a tlačia ich smerom ku dňu, v ktorých aj oni pocítia pocit zúfalstva pri možnom páde.
Teraz je už zrejmé, že ani veľký, Väčší, či NAJVÄČŠÍ neznamená neobmedzené zdroje. Ale ako je to s centrálnymi bankami? Vo svete nekrytých peňazí, centrálna banka môže vždy vytlačiť viac svojej meny. A tak pokiaľ nemá vo svojej súvahe dlh, alebo iné záväzky denominované v inej mene ako je jej vlastná, je nemožné, aby sa centrálna banka stala formálne nesolventnou. Napriek tomu sa môže stať funkčne nesolventnou, zbavená hocijakej schopnosti ovládať zdroje, alebo ovplyvňovať trhy. To je to, čo sa stalo v Zimbabwe pri hyperinflácii.
Dnes sme veľmi blízko takejto katastrofe. Ale existuje aj iná cesta, ako sa centrálna banka môže stať funkčne insolventnou, predtým ako zničí svoju menu hyperinfláciou. Je to pasca, do ktorej sa už napoly chytila americká centrálna banka. A zdá sa, že táto pasca je pripravená Fed úplne zovrieť.
Fed prešiel dlhú cestu, odkedy bol v roku 1913 zriadený Kongresom. Na začiatku bol oprávnený vydávať bankovky centrálnej banky, ktoré mali status legálneho platidla (legal tender) a vydávať depozitá na požiadanie, splatné v bankovkách centrálnej banky, alebo inom „zákonnom platidle“ členským bankám. Ale existovali obmedzenia. Jedným z nich bola požiadavka, podľa ktorej musel Fed držať zlaté rezervy vo výške 35% depozít, ktoré dlhoval členským bankám, plus 40% všetkých vydaných federálnych bankoviek. A keďže mali bankovky centrálnej banky štatút legálneho platidla, boli zameniteľné za zlato. Tieto obmedzenia už viac nie sú realitou.
Zákaz vlastníctva zlata americkými občanmi z roku 1933 oslabil obmedzenia týkajúce sa zameniteľnosti bankoviek za zlato, ale nie až v takej miere, keďže zahraniční obyvatelia mohli stále svoje doláre vymeniť za zlato. V roku 1944, dohody o novom menovom systéme podpísané v Bretton Woode mali za následok zníženie požiadaviek držby zlatých rezerv na 25%. Koncom 60. rokov sa postupne požiadavky na zlaté rezervy úplne eliminovali. A potom, v roku 1971, povedala americká vláda všetkým zahraničným veriteľom, že ak si ešte nezamenili svoje doláre za zlato, je na to už neskoro. Nastala éra šialenosti centrálnych bánk .
Obdobie, v ktorom môžu centrálne banky tlačiť peniaze ako sa im zachce, netrvá príliš dlho. Počas 37 rokov, ktoré nasledovali po opustení akejkoľvek zviazaností peňazí so zlatom, znížili kvantá vytlačených papierových peňazí kúpnu silu dolára o 81%. Už to spôsobilo veľa neplechy, ale bolo to nič v porovnaní s nebezpečenstvom, ktoré si na seba vzal Fed na jeseň 2008. Odhodlaný zachrániť najväčšie banky pred kolapsom spôsobeným nezodpovedným požičiavaním v ošiale známom pod názvom sub-prime hypotéky a derivátovou hrou, v ktorej sa točia bilióny dolárov, Fed sa rozhodol vymeniť 1 bilión dolárov vo forme čerstvo vytlačených peňazí, za pôžičky a dlhové cenné papiere so smiešne nízkou kvalitou, ktorých sa komerčné banky museli za každú cenu zbaviť, ak chceli prežiť.
Pre banky to bola situácia, ako keby sa v Štedrovečerné ráno prebudili a zistili, že Santa zobral všetok odpad a pod komínom nechal vrece plné peňazí. Ale táto výmena znamenala pre Fed nový problém – ako udržať všetku tú novú hotovosť, na ktorej banky sedeli, pod kontrolou a nenechať, aby sa verejná ponuka peňazí (M1) zdvojnásobila a spôsobila bezprecedentný nárast inflácie. Riešením bolo ponúknuť komerčným bankám motiváciu, ktorá by zaručila, že na týchto peniazoch budú „sedieť“ a nie ich požičiavať, resp. investovať. Touto motiváciou zo strany centrálnej banky bolo platenie úroku na rezervy, ktoré komerčné banky držali v depozitoch v centrálnej banke. A tak peniaze ostali na týchto účtoch a nedostali sa do obehu.
Fed momentálne platí úrok na takmer 1 bilión dolárov nachádzajúcich sa v depozitných rezervách. Úroková miera je iba 0,25% p.a., ale keďže úroková miera na otvorenom trhu je ešte nižšia, predstavuje táto čiastka pre banky viac, ako by zarobili hocikde inde. Preto je pre banky aj tento nízky úrok dostatočný na to, aby rezervy na trhu s pôžičkami nepoužili. A pri takej nízkej úrokovej miere je Fed schopný platiť tento výdavok, ktorý predstavuje iba 2,5 miliardy USD ročne, bez väčších ťažkostí.
Ale čo sa stane, keď úrokové miery začnú rásť zo súčasných abnormálne nízkych a umelých úrovní? Predídeniu katastrofy, ktorá by znamenala približne zdvojnásobenie ponuky peňazí v menovom agregáte M1 sa bude dať zabrániť iba tým, že Fed zvýši úroky, ktoré platí bankám na ich vkladoch v centrálnej banke, a tak začnú úrokové výdavky Fedu rásť. Mohlo by to prerásť do problému?
Príjmy Fedu predstavujú približne 65 miliárd dolárov ročne. Väčšina aktív, ktoré tvoria príjmy sú cenné papiere amerického ministerstva financií, cenné papiere štátnych agentúr a hypotekárne cenné papiere – všetky majú dlhú dobu splatnosti. Krátkodobé pokladničné poukážky tvoria iba malú časť celku.
Ak sa pozrieme na kompozíciu aktív Fedu, zistíme, že v prípade rastu úrokových mier, okamžitý efekt na príjmy Fedu bude zanedbateľný. Ale úrokové výdavky centrálnej banky budú reagovať okamžite, pretože úrok, ktorý Fed platí je úrokom na depozitá, ktoré komerčné banky môžu kedykoľvek odčerpať; bez predchádzajúceho upozornenia. To nie je moc vhodná kombinácia. Krátkodobé úrokové miery by mohli vzrásť iba na 6,5%, aby náklady na udržanie výdavkov spojených s udržaním rezerv mimo trhu, neprevýšili všetky príjmy Fedu. Centrálna banka by v tej chvíli hospodárila so stratou. (Pozn. nehovoríme o trhovej strate z držby cenných papierov).
Úrok vo výške 6,5% je vyšší ako historický priemer pre krátkodobé úrokové sadzby, ale nie je neobvyklý. Medzibankové úrokové sadzby boli vyššie ako toto číslo väčšinu času medzi rokmi 1969 až 1989. (Vrchol dosiahli v roku 1981 na úrovni 19%). A opäť sa vráti k úrovniam približne 6,5% v momente, keď sa tempo cenovej inflácie razantnejšie zvýši. V prípade ďalších kôl kvantitatívneho uvoľňovania by sa krátkodobá úroková miera, na úrovni ktorej začne Fed vykazovať stratu ešte viac znižovala.
Ak by Fed začal operovať so stratou, neznamená to, že zbankrotuje, ale jeho ruky budú zviazané. Nebude už mať možnosť ovplyvňovať trhy, tak ako pred niekoľkými rokmi. Východiská pre krytie straty budú nasledovné:
• Predaj aktív na krytie straty. Fed má množstvo aktív, ktoré by mohol predať, ale ich predajom by sa zvýšil tlak na rast úrokových mier.
• Tlačiť peniaze na krytie straty, ale pokračovať v platení úrokov na dostatočne vysokej úrovni, aby sa udržali rezervy mimo peňažného obehu. To by samozrejme znamenalo, že Fed bude rýchlejším tempom prichádzať o peniaze.
• Tlačiť peniaze na krytie straty a jednoducho nechať nové rezervy, aby sa prejavil ich inflačný efekt. Ale to by takisto znamenalo zvýšenie budúcich prevádzkových strát, keďže vyššia inflácia znamená vyššie úrokové sadzby, ktoré znamenajú vyššie úrokové výdavky Fedu.
Ak krátkodobé úrokové miery vyskočia na úroveň 5 až 7% a ostanú na tejto hodnote, všetko toto sa udeje pomalým tempom. Pán Bernanke a spol. môžu stále dúfať, že nájdu cestu von. Ale čím vyššie budú úroky, tým menej skutočnej nádeje im ostane. Aj bez ďalšieho ruinovania ekonomiky zamaskovaného pod názvom kvantitatívne uvoľňovanie, ak sa medzibankové sadzby vrátia k svojmu historickému maximu 19% (inflácia, ktorá by sa udržiavala na podobnej úrovni by sa o to postarala), americká centrálna banka by ročne prichádzala o 125 miliárd dolárov. V takom prípade by veci nabrali rýchly spád. Vtedy by sme zistili, čo sa stane, keď posledný záchranný čln vypláva tak ďaleko, že už nemá dostatok síl vrátiť sa späť na breh.
Zdroj: Terry Coxon, Casey Research
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.8401 | 6.72 % |
Škola investora
Zlato spolu s ropou patrí medzi najčastejšie obchodované komodity; obchoduje s nimi až 95 % komoditných investorov. Zlato predstavuje...
Vysoká likvidita a pomerne vysoká volatilita na ropných trhoch v poslednom období ponúkajú obchodníkom príležitosť slušne zarobiť na vývoji...
Cena, za ktorú si investor obstará dlhopis je veľmi dôležitá, pretože má priamy vplyv na výnosnosť. V nasledujúcom článku sa oboznámite so...