Už Ludwig von Mises povedal, že socializmus z ekonomického hľadiska musí padnúť. Nebude úspešný preto, lebo manipuluje s cenami vrátanie cien kapitálu, teda úrokových sadzieb. Umelo istú časť z nich (aj pre ideologické dôvody) znižoval a spôsoboval chybnú alokáciu voľných zdrojov, resp. príkazom rozhodoval o tom, kde má byť kapitál investovaný bez minimálneho využívania trhového mechanizmu. Toho, čo všetci potrebovali nebolo, a toho čo nikto nepotreboval, boli plné sklady.
Paralely socializmu
Teraz vidíme paralelu toho istého javu vo FEDe, ktorý sa snažil a opäť bude snažiť kvantitatívnym uvoľňovaním znižovať dlhodobé úrokové sadzby (výnosy z US dlhopisov), aby uľahčil investovanie, podporil obnovu ekonomiky a odvrátil hrozbu deflácie. Obnovu, postavenú na chybnej alokácii kapitálu zo zmanipulovaných cien. Jej výsledkom musí byť jasne makroekonomická nerovnováha. Je tak zrejmé, že kvantitatívne uvoľňovanie druhej generácie vôbec úspešné nebude, rovnako ako jeho prvorodená verzia založená na rovnakej ideologickej platforme. No napriek tomu sa o to FED pokúsi o „supertlač“, a keď prvý ani druhý pokus úspešný, nebude bude sa o to pokúšať znova a znova. A opäť a opäť neúspešne.
Bojí sa pozrieť pravde do očí
Pretože ako naznačil Mohamed El- Erian, CEO spoločnosti PIMCO (najväčšieho dlhopisového fondu sveta): „Je ľudskou prirodzenosťou robiť stále to isté a keď to nefunguje, robiť to isté ešte viac namiesto toho, aby sme sa spýtali, prečo to nefunguje.“ Aj vzhľadom k tomu, že FEDu, zdá sa, chýba čo len kúsok svedomia, postaviť sa pravde chlapsky do očí a povedať, že ich doterajšia politika za posledné desaťročie bola postavená na nesprávnych východiskách. A spôsobovala bubliny na trhoch aktív, ktoré priviedli svetovú ekonomiku na pokraj krachu, z ktorého sa doteraz nedokáže spamätať. Aj preto, že sa snažia problém, ktorý tu vznikol v dôsledku manipulovania cien kapitálu, riešiť znova manipulovaním cien kapitálu.
Čo nechce FED pochopiť
FED musí pochopiť, že tlačením peňazí nedokážu vytvoriť nové investície a nové pracovné miesta, iba časom bezcenné peniaze, ktoré sa však počas hlbokej finančnej a hospodárskej krízy nedokážu pretransformovať na kapitál. Žiadna spoločnosť ani jednotlivec si bez pozitívnejšieho výhľadu do budúcnosti nezoberie na seba riziko zadlžovania sa. Skôr naopak, stále prebieha proces deleveregingu, čo znamená snahy ekonomických subjektov znížiť úverové zaťaženie. A práve odklon ekonomického smeru od úvermi riadenej ekonomiky vytvára najväčšie vrásky centrálnym bankám. Bez pokračujúceho expandujúceho úverového toku vo frakčnom rezervnom systéme chýba ekonomike postavenej na takomto pilieri kyslík- kyslík inflácie na splácanie predchádzajúcich úverov, čo je základom jej existencie. Toto si centrálne banky uvedomujú, preto kričia po inflácii. V dnešných časoch je však problém ju vyvolať.
Deštrukcia kapitálu
Komerčný bankový systém síce má a aj bude mať zrejme ešte väčšiu likviditu od FEDu, no úverový trh je akosi zamrznutý. A tak sa ďalej do reálnej ekonomiky likvidita, ktorá by mohla mať inflačný efekt nedostáva, alebo dostáva v minimálne miere. Ostáva uzamknutá na finančných trhoch, čo spôsobuje zvyšovanie ceny finančných aktív bez ohľadu na ich skutočnú hodnotu. A tiež deformáciu US výnosovej krivky (prepad nadol). Práve tento jav môže spôsobiť najskôr eufóriu výhodnosti niektorých projektov, ktoré sa pri vyšších sadzbách stali nerentabilné (dočasný ekonomický odraz). Avšak nakoniec pre pokračujúcu defláciu v reálnej ekonomike (deštrukciu kapitálu vytvoreného zo vzduchu pre stále prítomnú krízu) sa neskôr ukáže, že kalkulácie boli chybné. Naopak, pri živote sa umelo udržujú projekty, ktoré dostávajú dotácie od zeleného stola cez fiškálne stimuly a ktoré by sa v slobodnom prostredí nepresadili. Mylná alokácia zdrojov tak pokračuje a spôsobuje nové a nové havárie.
Problém je na strane dopytu po úveroch a nie ponuky
Pre deleveraging bude inflácia, ktorá v reálnej ekonomike vzniká hlavne cez multiplikáciu depozít pri tvorbe úverov vo frakčnom rezervnom systéme, minimálna. To, čo tak kvantitatívne uvoľňovanie robí, je len zvyšovanie bankových rezerv bez jasne pozitívnejších účinkov na reálnu ekonomiku. Jednoducho, kvantitatívne uvoľňovanie rieši problém na strane ponuky úverov a nie na strane dopytu po nich a predstavuje de facto len swap (teda výmenu) jedného aktíva na bilancii banky (vládne dlhopisy, ktoré sú samo o sebe "takmer“ peniaze sú vysoko likvidné) za iné (peniaze). V podstate nič viac. A tak nemôže vyvolať ani na rast inflácie (viď 20-ročné tlačenie peňazí v Japonsku a stále prítomnú defláciu) definovanej ako všeobecný rast cenovej hladiny. Práve od zvýšenia inflácie si FED sľubuje útek k spotrebe a naštartovaniu ekonomiky. Infláciu definovanú klasicky v liberálnom ponímaní ako rast množstva peňazí v obehu to však bezosporu vyvolá. Okrem všetkého spomínaného, kvantitatívne uvoľňovanie je krok nesprávnym smerom aj preto, že predstavuje snahu o riešenie krízy, ktorú spôsobil nadmerný objem úverov a nadmerný dlh nafúknutý nízkymi úrokovými sadzbami, ďalšími úvermi s mimoriadne nízkymi úrokovými sadzbami. Pochopiteľne, že bez existencie reálneho kapitálu. A navyše nízke úrokové sadzby budú ďalej demotivovať od tvorby úspor, ako základného kameňa rastu ekonomiky premenením na investície.
Pozrime sa však na realitu
Finančné trhy (a nie reálna ekonomika) sú a budú tak jedinou čiernou dierou lacnej USD likvidity, ktorá kazí a narúša všetky zaužívané finančné väzby a vytvára sama o sebe neriadenú masu pretransformovávanú na bublinu rastu všetkého rizikového. Nezáleží na ostatných fundamentoch, ktoré vytvárajú len „krovie“ a krátkodobú volatilitu. Ak FED naznačí snahu tlačiť objem kvantitatívneho uvoľňovania napr. 1000 mld. USD, ktorý je už v súčasných cenách finančných aktív takmer plne započítaný, ako dlho dokážu akcie ešte dýchať zelený „vzduch?“ Možno mesiac, možno dva, ale nebude to navždy, keďže implózia kapitálu non stop pokračuje a ak chce FED voči tomu bojovať, bude musieť non-stop tlačiť peniaze. Najlepšie to vystihol prezident kansaského FEDu a voliaci člen FOMC Hoenig: „Ak začneme nakupovať finančné aktíva v cykloch, nebudeme môcť prestať, pretože to bude jediné, čo bude finančné trhy držať nad vodou..“, pretože likvidita je prudko návyková droga. Aj pre toho, kto ju vyrába, aj pre toho kto je prijíma. Jednoducho inak povedané, bilancia FEDu sa stane novým obchodným parketom pre finančné trhy. A ak Wall Street bude potrebovať lacné zdroje znova, naznačí mesiac, dva poklesu trhov a vystrašený FED, bojaci sa katastrofy, úctivo uklonený, doručí v požadovanom množstve a čase dolárovú likviditu. Dopad na reálnu ekonomiku bude však nulový, bez ohľadu na to, či FED urobí „tlačiarenský masaker“, alebo ako sa teraz začínajú objavovať názory, rukavičkovým decentným gentlemanským spôsobom bude pomaly, ale iste a zrejme do nekonečna nalievať na trhy túto návykovú látku.
Perverzný cyklus tlačenia
Navyše budeme môcť vidieť aj pervezné situácie: čím horšie sa bude dariť ekonomike, tým viac by mohli trhy rásť v očakávaní ďalšieho nalievania likvidity na trhy. Tento cyklus sa pravdepodobne už nikdy (až do úplného rozvratu systému) nepodarí rozťať. Pretože, ak by si aj FED vstúpil do svedomia a naznačil ochotu skoncovať s tlačením, burziáni by z toho mohli byť silne sklamaní a šokovaní. A trhy by začali ako „namydlený blesk“ pikovať nadol. Toto si však FED vo svojej krátkozrakosti, presvedčením o svojej všemocnosti a rastúcej pýche nemôže a ani nechce dovoliť. Stále si myslí, že tlačiareň peňazí v rámci agresívne uvoľnenej menovej politiky je silné kladivo rozbíjajúci akýkoľvek odpor. Akosi však zabúda na to, že nie každý ekonomický problém je klincom.
In FED We Trust?
David Rosenberg ( šéfekonóm spoločnosti Gluskin Sheff) však pripomína: „Zatiaľ je trh založený na nádeji, že Fed svojou politikou pomôže reálnej ekonomike ako aj finančným trhom. Vyhoďte základné investičné zásady z okna. Je to teraz všetko o tom, ako Fed zvládne inflahovať ceny aktív po tom, čo fiškálna politika narazila na svoje limity zo strany voličov. Ale odkiaľ sa obnovená viera vo Fed berie? Nie je to ten istý Fed mysliaci si v roku 2007, že hypotekárna kríza ostane bez výraznejšieho efektu na ekonomiku? Rovnaký Fed, ktorý si zamieňal úverovú kontrakciu a nedostatok likvidity? Rovnaký Fed, ktorý v lete roku 2007 veril, že by sme mohli vidieť reálny rast HDP v roku 2008 na úrovni 2.5-3.0%? Rovnaký Fed, ktorý uvažoval o stratégii skončenia so stimulmi pred šiestimi mesiacmi a veril, že by to mohol začať zmenšovať svoju bilanciu už na jar? V rovnaký Fed majú investori toľko viery a popri tom je to rovnaká inštitúcia, ktorá zvýšila diskontnú sadzbu 19. februára. Ten istý Fed trikrát v posledných štyroch mesiacoch znížil vyhliadky ekonomického rastu. V tento Fed má trh dôveru?“ Žial áno, no ďalším tlačením likvidity sa začne strácať. Je len otázka času, kedy sa úplne rozplynie. To však neznamená, že trh začne nutne klesať. Ja sa začínam s úzkosťou tak pozerať do Weimarskej budúcnosti 2.0.
Posledný rozsudok
QE nemá pre US ani svetovú ekonomiku pozitívny efekt z dlhodobého hľadiska pretože: Vytvára závislosť na financovaní zo strany FEDu, dotuje vládu a odvetvia ktoré potrebujú skresať svoje aktivity a nie ďalšiu expanziu, znižuje chuť po riešení štrukturálnych problémov, zvyšuje náklady na dlhodobé financovanie, znižuje hraničnú efektívnosť kapitálu, pozerá sa len na prítomnosť a nie na budúcnosť a možné riziká, zvádza investorov k investovaniu do rizikovejších aktív bez reálnejšie opodstatnených fundamentov, zvyšuje neistotu u ľudí ohľadom budúcnosti, čím sa ich ochota míňať znižuje, skresáva dôveryhodnosť vlády ako aj centrálnej banky a zvyšuje byrokraciu. Takže, zbohom ekonomika, zbohom trh, zbohom FED, zbohom systém...
Autor: Stanislav Panis | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.8295 | 8.17 % |