V každej učebnici makroekonómie nájdeme poučku o tom, že základom ekonomického rastu sú úspory premenené na investície. To nespochybňujú ani keynesiáni či rakúska ekonomická škola. V dnešnom každodennom ekonomickom svete však vidíme všetko iné, len nie podporu tvorby peňažných úspor ekonomickými subjektmi. Nepozdáva sa Vám to. Tak Vám to vylíčime čierne na bielom.
Smrteľné lieky a inferno bozky centrálnych bánk
V čase keď sa spomaľuje ekonomický rast univerzálnym liekom centrálnych bankárov je znižovanie úrokových sadzieb , v prípade potreby až na samé dno. Údajne na to, aby sa podporili investície financované lacnými úvermi. Realita však ukazuje, že to nepomáha a centrálne banky sa tak ponáhľajú k ďalšiemu uvoľneniu menovej politiky cez kvantitatívne uvoľňovanie alebo ak chcete tlačenie peňazí. To síce spôsobí tlaky na pokles výnosovej krivky príslušnej meny, no zvyčajne to aj tak investície nepodporí. V čase neistoty ohľadom budúceho vývoja nikto nie je ochotný, ani z z pohľadu histórie, za skutočne výhodných podmienok, zadlžiť sa. Menové autority na to však nehľadia a v domnení nutnosti ešte väčšej pomoci hospodárstvu zvyšujú dávku svojich toxických smrtiacich inferno bozkov (o chvíľu si vysvetlíme tento názor) nalievania likvidity na trhu. Tým však skôr spôsobujú na finančných trhoch chaos a ešte prehlbujú makroekonomickú nerovnováhu.
Mám rád akékoľvek aktívum, ktoré centrálna banka nemôže vytlačiť
Riedenie hodnoty peňazí cez ich kreáciu z hlbokej ničoty vzduchu zamoreného nesprávnymi myšlienkami centrálnych bankárov totiž demotivuje od tvorby skutočných úspor. Ten, kto sporí „okráda svoju rodinu“ keďže výnosy sú blízke nule a zvyčajne nepokrývajú ani infláciu. O časovej hodnote ani nehovoriac. K držbe úspor núti len opatrnosť , nevedomosť „kam z konopí “ a nádej, že sadzby začnú čoskoro rásť. Toto však býva často mylným názorom. Centrálne banky sú vo svojej najhlbšej podstate len a len tlačiarne peňazí a nikdy sa nezmenia, aj keď robia všetko pre to, aby sa v takomto svetle nejavili. Pretože, ak si väčšina ekonomických subjektov uvedomí, že inflácia (to jej klasické poňatie, ktoré hovorí o tom, že je to raz množstva peňazí v ekonomike a nie dnešné mainstreamové poňatie rastu cenovej hladiny) ich skryto, no o to zákernejšie okráda, nastane útek k hmotnému majetku a reálnym aktívam. V duchu hesla : „I like every asset central bank cannot print.“ (Mám rád akékoľvek aktívum, ktoré centrálna banka nemôže vytlačiť). Toto správanie ešte viac zníži sklon obyvateľstva k úsporám, čo musí nevyhnutne viesť k postupnému zníženiu tvorby kapitálu. Teda vedie to do ekonomického inferna. Čo je pre vládnuce skupiny však ešte horšie je, že toto správanie sa subjektov vytvára predpoklady aj k znižovaniu základne pre výber daní.
Ako s plebsom tak vybabrať?
Samozrejme, že akonáhle vládnuca moc zistí, že vývoj sa vyberá z ich pohľadu nesprávnym a nepriaznivým smerom bude sa snažiť ako taký „príživník“ vyciciavať väčšinu spoločnosti inak. Pri úteku k „hmote“ sa tak zvyknú najmä v čase krízy zvyšovať dane na majetok či nehnuteľnosti a označujú to ako úsporné opatrenia . Tá časť ľudí, ktorá sa bude snažiť zbaviť úspor cez okamžitú spotrebu bude rovnako zasiahnutá natiahnutou daňovou dlaňou cez rast spotrebných daní. Aby sa elita mohla stále dostať k peniazom, na ktorých je závislá. Keď menej cez okrádanie cez infláciu tak svoju dávku dostane v podobe rastu zdanenia. Vypadá to tak ako začarovaný kruh, z ktorého akoby niet úniku. Ak sporíte nič nenasporíte. Ak míňate zaplatíte na daniach viac. Jeden trest za druhým.
Čo je to za kapitalizmus?
Sme tak väzni aktuálneho ekonomického systému, hoci málokto si to pripúšťa a uvedomuje. Kým sa však väčšina nezobudí a neprecitne, príživníci spoločnosti nám budú stále rúbať drevo na chrbte a sofistikovane nás okrádať, pričom sa budú bezškrupulózne tváriť ako naši spasitelia a záchrancovia. Stále budeme mať kolobeh vzniku bublín na trhoch a následne ich nevyhnutného praskania, ktoré bude platené z našich daní a z „okradnutia“ od výnosu tých, čo vlastnia teraz tak vzácny kapitál (nevytvorený zo vzduchu). A nie z prostriedkov tých, čo nesprávne investovali a mali sa dostať do strát. Tým sa však narúša základný trhový princíp- možnosť neúspechu. Dokedy budeme toto ochotní ešte tolerovať? A ako vlastne potom tento systém, kde straty a bankroty u istých spoločností nie sú prípustné, možno nazývať kapitalizmom a trhovou ekonomikou? Mne tu začína smrdieť hnilobný zápach socializmu. Socializmu po kapitalisticky.
Autor: Stanislav Panis | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.8295 | 8.17 % |