Japonsko je v poslednej dobe extrémne zaujímavá téma a nielen kvôli intervenciám centrálnej banky na forexe alebo kvôli obrovskému dlhu vlády vo výške viac ako 200% HDP. Japonsko je veľký pokus Keynesiánov o to, zvýšiť pomocou fiškálnej a monetárnej politiky ekonomickú výkonnosť krajiny. Avšak čo ak miesto toho, že krajine pomohli, ju zabili?
Pre tých, ktorí sa s keynesiánstvom príliš nestretli len vysvetlíme, že učenie Keynesa je asi to najzhubnejšie svetové náboženstvo. Hlavnou myšlienkou Keynesa bolo, že štát dokáže stimulovať celkovú, čiže agregátnu spotrebu cez svoje vlastné výdaje. Znamená to, že pokiaľ sa ekonomika dostane do krízy, tak ju štát svojimi deficitmi dokáže z nej vyviesť.
Keynesiánstvo je hlavný ekonomický smer, ktorý sa vyučuje na ekonomických univerzitách. Dôvod je jednoduchý. Ekonomickí profesori sú typickí štátni zamestnanci. Je preto samozrejmé, že budú podporovať taký typ hospodárskej politiky, ktorý im prináša najväčší osoh – silný štát. Mantra štátnych deficitov a zásahov do ekonomiky je preto považovaná za nutnosť. Poďme sa však pozrieť na to, ako vyzerá takáto politika v praxi, a to na príklade Japonska. Japonsko už 20 rokov neúspešne bojuje s krízou, a práve na jeho príklade je vidieť, aké ničivé následky má chybná dogma ekonómov prevedená do praxe.
Problém Japonska
Dylan Grice zo Societe General hovorí: „To, čo viem mi hovorí, že Keynesiáni môžu mať dokonca aj pravdu v tom, že môžu pomocou fiškálnych stimulov priviesť ekonomiku opäť k životu, do svojho „štandardného módu“. Štandardným módom myslia rast, no čo ak sa v tomto mýlia? Čo ak štandardným módom je ekonomický pokles v prípade, že populácia krajiny klesá?“
To, čo chce Dylan povedať je, že jediné, čo vládnych ekonómov zaujíma, je číslo rastu HDP. Je to alfou a omegou všetkého. Záporný alebo zmenšujúci sa rast je katastrofou, ktorú treba riešiť stimuláciou ekonomiky. Japonsko je však dobrým príkladom toho, že rast sám o sebe nemá zmysel. Ukážme si prečo. Nasledujúci graf ukazuje porovnanie HDP v USA a Japonsku za posledných 20, 10 a 5 rokov. Posledná päťročnica ukazuje, že HDP v USA rástlo takmer 2,5% oproti Japonsku, kde rast dosahoval iba 1,5% ročne.
Vzniká tak dôvod na podporu ekonomiky? Pre mnohých áno. Japonská ekonomika tak zažíva roky fiškálnych a monetárnych stimulov, kedy sa napriek kumulujúcemu dlhu krajiny vychádzajúceho slnka nepodarilo naštartovať ekonomický rast. Situácia sa dostala do takej úrovne, že až 43% výdavkov štátneho rozpočtu ide na splátky dlhu. A to je úroková sadzba na existujúci dlh iba 1%. Pokiaľ by sa táto sadzba zvýšila o 1%, tak by sa výdavky štátneho rozpočtu zvýšili o 20%. Japonsko tak balansuje na pokraji priepasti.
Dogma a realita
Dogma Keynesiánov spočívala v úvahe, že Japonsko je krajina, v ktorej sa HDP zmenšuje a preto ho treba nejakým spôsobom stimulovať. Je to síce fakt, ale nazeraný zo zlého uhlu. Stačí, keď sa pozrieme na japonské HDP na hlavu a zistíme príčinu tohto omylu. Nasledujúci graf ukazuje porovnanie HDP na hlavu v Japonsku a USA.
Vidíme, že produkt vyrobený Japoncom nielenže je vyšší ako ten vyrobený Američanom, ale jeho veľkosť rastie, zatiaľ čo veľkosť produkcie Američana klesá. Je tak jednoznačné, že problém Japonska nespočíva v neschopnosti produkovať, ale v niečom úplne inom. To niečo iné je demografia. Pri zmenšujúcej sa populácií v Japonsku aj napriek rastúcemu HDP na hlavu sa celkový produkt zmenšuje.
Boj s veternými mlynmi
Japonská vláda sa tak dlhodobo snaží bojovať rozpočtovými deficitmi a nulovými úrokovými sadzbami proti klesajúcej japonskej populácií. Logika hovorí, že to je márny súboj. Avšak táto hlúposť politikov priviedla jednu z najperspektívnejších ekonomických krajín do stavu absurdného dlhu bez šance na riešenie. Japonsko nám tak možno už čoskoro ukáže ako sa prejavuje hyperinflácia.
Autor: Ronald Ižip | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.8401 | 6.72 % |