Skončí euro ako Latinská menová únia?

Uverejnené: nedeľa, 24. júl 2011, 11:30

Veľa ľudí si myslí, že vytvorenie eurozóny bolo vôbec prvým pokusom používať jednotnú menu v rôznych európskych krajinách. Popritom však zabúdame, že euro má viacerých predchodcov. Jedným z nich bola Latinská menová únia (LMU).

Vznik LMU

Tá vznikla v roku 1865, kedy sa Francúzsko, Belgicko, Taliansko a Švajčiarsko dohodli, že ich meny budú voľne zameniteľné v pomere k 4,5 gramom striebra, alebo 0,29 gramu zlata (pomer 15,5 k 1). Bolo to teda v období, kedy platidlo v týchto krajinách pozostávalo zo zlatých a strieborných mincí (bimetalizmus). Kľúčovou krajinou pri tomto menovom experimente bolo politicky dominantné, avšak ekonomicky slabé Francúzsko, ktoré bolo od roku 1852 riadené Napoleonom III. ako druhé francúzske impérium. Zatiaľ čo priemyselná revolúcia mala výrazne pozitívny dopad na exportné krajiny ako Švajčiarsko a Belgicko, francúzska ekonomika bola vcelku slabá, s importom, ktorý niekoľko rokov pravidelne prevyšoval export. Francúzi preto len s nemým úžasom a so závisťou pozorovali ako sa darí Anglicku. Londýn považovali za finančné centrum, ktoré dominuje celému svetu, požičiava peniaze krajinám ako Čile, Peru, Rakúsko, Španielsko, Turecko alebo Portugalsko. Francúzi dúfali, že sa im podarí napodobniť tento úspech. Aj so zreteľom na všetku túto francúzsku ctižiadostivosť, skutočným dôvodom vzniku Latinskej menovej únie bola obchodná integrácia, voľný obchod, ktorý bol príznačný pre toto obdobie a obrovské kapitálové zásoby Francúzska.

Po troch rokoch od založenia, v roku 1868, sa k únii pripojilo Grécko, spoločne so Španielskom. Podobne tomu bolo aj pri súčasnej menovej únii, ktorej členom sa Gréci stali v roku 2002, nie hneď pri jej vzniku v roku 1999. LMU mala nakoniec 18 členov.

LMU slúžila ako obchodná facilita medzi krajinami tým, že stanovovala štandardy, podľa ktorých sa mohli raziť a vymieňať zlaté a strieborné mince. Bolo preto možné, že francúzsky obchodník mohol akceptovať talianske líry za svoj tovar a byť si istý, že ich môže zameniť späť za porovnateľné množstvo frankov. LMU teda nepoužívala jednotnú menu. Každý štát mal svoju vlastnú národnú menu, ktorá bola pevne zviazaná so zlatom a striebrom a tým pádom bola zafixovaná aj voči ostatným menám členských štátov.

Rozpad LMU

LMU bola zmluvne regulovaná. Poskytovala striktné „kritériá“, podľa ktorých mohli štáty raziť iba obmedzené množstvo mincí. Toto množstvo muselo korešpondovať s rezervami zlata a striebra, ktoré vlastnili centrálne banky. Každý člen mal povinnosť ohlasovať činnosť svojej národnej mincovne. A najmä počas prijímania nových členov boli tieto kritériá prísne monitorované. Za zmienku stojí fakt, že pápežské štáty, predchodcovia Vatikánu, boli vylúčené z únie, pretože razili 6-krát viac mincí ako mali povolené, resp. razili mince, ktoré obsahovali menej striebra a tie potom vymieňali za mince iných krajín, ktoré pri razení nepodvádzali.

Nové objavy striebra zvýšili jeho ponuku a fixný výmenný kurz v LMU následne nadhodnotili striebro v porovnaní so zlatom. Hlavne nemeckí obchodníci boli známi tým, že prinášali striebro do krajín LMU, kde z neho vyrobili mince, ktoré potom vymieňali za zlato za diskontný výmenný kurz. Podobné destabilizačné mechanizmy znamenali, že LMU bola v roku 1878 donútená opustiť bimetalizmus a prejsť na zlatý štandard. Grécko muselo menovú úniu v roku 1908 opustiť, pretože znižovalo obsah zlata pri razení svojich mincí.

LMU nikdy skutočne nefungovala a postupom času sa rozpadala. Keď štáty stáli pred dilemou, či majú uprednostniť menovú úniu, alebo národný záujem, vybrali si to druhé. Sankcie a kontrolné mechanizmy neexistovali, zakladateľská zmluva bola neúplná a rôzne nariadenia boli predmetom subjektívneho výkladu. Každý si vysvetľoval zmluvu po svojom. Zviazať rôznorodé ekonomiky spoločnou menou sa už v tom čase ukázalo ako dlhodobo neudržateľné. Bolo to zrejmé najmä v prípade vojenských konfliktov Talianska a Rakúska, resp. Nemecka s Francúzskom v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Krajiny si na takéto záležitosti požičiavali formou úverov z bánk, ktoré mali potom splácať menou, ktorá bola krytá zlatom. Ako vojnové konflikty naberali na sile, krajiny si požičiavali stále viac až napokon zistili, že nemajú dostatok krytých prostriedkov, aby svoje dlhy splácali. To bola cesta, ktorá viedla do záhuby. Štáty začali monetizovať svoje vojnové dlhy a LMU sa začala zvnútra rozkladať. Oficiálne sa rozpadla v roku 1926, ale v skutočnosti bola nefunkčná už oveľa skôr, ešte pred Prvou svetovou vojnou.

Lekcie z histórie?

Zažije euro podobný osud ako jeho predchodca? Túto otázku je naozaj veľmi ťažké zodpovedať. Minulosť nám toho môže veľa napovedať, avšak treba sa mať na pozore, pretože súčasné podmienky sú odlišné od podmienok minulých. To znamená, že história môže byť dobrým sprievodcom, ale nemali by sme ju považovať za akéhosi proroka. Z čoho sa však môžeme poučiť aj dnes je to, že ak raz opustíme krytú menu, menové únie začnú upadať. Eurozóna sa už zrodila v čase, keď sú všetky meny nekryté – to robí súčasnú eurozónu ešte krehkejšou, keďže dôvera vo fiat meny pomalým (ale istým) tempom eroduje. A po druhé, ak majú národné vlády možnosť vyhnúť sa nejasne stanoveným pravidlám a získať tak (neopodstatnenú) výhodu na úkor ostatných členov, zvyčajne tak spravia. To takisto nepridáva na optimizme pre šťastný a pokojný život eurozóny.

Krajiny uprednostňujúce svoje vlastné záujmy - zmluvy, v ktorých sa dá „kľučkovať“ a fakt, že ekonomická rôznorodosť bola vždy prekážkou pri minulých menových úniách, naznačujú, že vyhliadky pre euro sú pochmúrne.

Avšak nie všetko je dnes rovnaké ako v minulosti. Peniaze mali v čase vytvorenia LMU inú podstatu v porovnaní s dneškom a mincovne boli pod plnou kontrolou politikov jednotlivých krajín, čo nie je prípad ECB. Niekto by na tomto mieste mohol namietať, že práve centralizácia ECB je ďalšou príčinou súčasných problémov v porovnaní s „decentralizáciou“ v LMU. A môže mať pravdu. Centralizácia môže ešte viac zvyšovať nestabilitu systému, avšak príklad Latinskej menovej únie nám ukazuje, že ani ponechanie rozhodnutí na jednotlivé štáty v rámci menovej únie nie je práve šťastným riešením. Zistiť, ktorý prístup je horší, je prakticky nemožné, nakoľko nie je možné kvantifikovať, namodelovať a porovnať podmienky súčasné a minulé.

Zdá sa však, že je fundamentálne chybné snažiť sa vybudovať efektívne fungujúcu menovú úniu medzi ekonomicky, politicky, alebo kultúrne odlišnými krajinami. Treba tiež povedať, že euro sa nezrodilo z dôvodu snahy o ekonomické zefektívnenie ako tomu bolo v prípade LMU, ale ako rýdzo politický projekt. Ak budú tieto politické väzby v EU, resp. eurozóne fungovať, nemusíme sa ničoho báť a euro môže fungovať aj bez ekonomického opodstatnenia, čo v podstate ukázal aj čas, pretože vznik eura nemal naozaj žiadne ekonomické opodstatnenie. Ale čo sa stane, ak sa politická oddanosť vytratí a jednotlivé krajiny začnú zohľadňovať iba svoje vlastné záujmy, tak ako to robia už tisícky rokov?

Zdroje:europeandme, samvak, wiki

Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com

Pridať Váš názor

Súvisiace články:

Pandémia posilnila vnútornú stabilitu Európskej únie

Kým na začiatku krízy mnohí opäť poukazovali na rastúce riziko odchodu Talianska z Európskej únie, dnes je situácia radikálne lepšia. Akcieschopnosť politických lídrov znížila riziko rozpadu únie na m

Nekonečný rast miezd v Amerike?

Ázijské trhy boli dnes chudobné na makroekonomické dáta, keďže nám nepriniesli ani jeden makroekonomický údaj na zmienenie. Indexy výrazne rástli, vďaka očakávaniu prerokovania obchodnej vojny medzi A

Najdrahšie hypotéky v USA od roku 2011

Ázijský makroekonomický kalendár nám v strede obchodného týždňa veľa toho nepriniesol. Japonská centrálna banka ponechala kľúčové úrokové sadzby na zápornej úrovni -0,1% podľa očakávaní. Čína sa vyjad

Nové clá voči Číne realitou

Utorok nepriniesol žiadne dôležité makroekonomické dáta. Americký prezident Donald Trump eskaluje obchodnú vojnu s Čínou zavedením ciel vo výške 10 % na ďalších 200 miliárd dolárov čínskych tovarov. V

Ďalšie cla na obzore

Začiatok obchodného týždňa sa niesol v negatívnom duchu pre ázijské akciové trhy. Americký prezident Donald Trump ohlásil ďalšie cla na dovoz tovaru z Číny, ktoré budú podliehať 10% zdaneniu. Jedná sa

CedThumbnails