Je tomu 2000 rokov, kedy sa grécki politici naposledy „tešili“ takému záujmu ako 21. júna 2011. Utorkové hlasovanie o vyslovení nedôvery tamojšej vláde sledovali finančníci na celom svete. Väčšina ekonomických televíznych kanálov sa tejto téme venovala celý deň a na internete sme túto „show“ mohli sledovať naživo. Hlasovanie dopadlo pre grécku vládu pozitívne, čo znamená, že predseda vlády, George Papandreou, získal politickú právomoc pokúsiť sa presadiť ďalšie úsporné opatrenia, o ktorých by sa malo hlasovať 28. júna.
Avšak takéto prílišné sústredenie sa na hlasovanie o dôvere nezodpovedá dôležitosti tejto udalosti. V spravodajskej pavučine sa akosi pozabudlo, že Grécko tvorí z celkového HDP eurozóny iba 2,5% a expozícia členských štátov voči Grécku nie je taká veľká, aby sa nedala zvládnuť. Táto posadnutosť Gréckom je pokračovaním trendu prikladania prílišnej dôležitosti jednotlivým udalostiam.
Po roku a pol od vzniku európskej dlhovej krízy by sme sa mali pokúsiť zložiť celú skladačku: nie jedna udalosť, kríza alebo rozhodnutie zapríčinia kolaps eurozóny. Tak zložitý systém finančných a menových vzťahov sa nerozpadne za deň, mesiac alebo rok.
Členovia eurozóny dokázali, že v boji s krízou sú veľmi flexibilní. Tri krajiny boli zachránené, napriek jasným zmluvným pravidlám, ktoré sú v rozpore s takýmito krokmi. Záchranný fond s názvom Európsky fond finančnej stability (EFSF) bol založený podľa modelu „off-shore“ spoločnosti v Luxemburgu, mimo rámec kontrolných orgánov EU, aby sa nedotýkal žiadnych zákonov Európskej únie. Samotná ECB počas krízy ohýbala zákony, keď akceptovala ako kolaterál dlhopisy, ktoré majú teraz najhorší rating spomedzi všetkých krajín na svete a nakupovala vládne dlhopisy na sekundárnom trhu. Ostáva aj možnosť, ktorá dovoľuje EFSF alebo ECB nakupovať vládne dlhopisy aj priamo, čomu sa tieto inštitúcie nebudú brániť, keď sa takáto potreba vyskytne.
Skeptici trvajú na tom, že vytvorenie eurozóny malo iba politický charakter a jej ekonomická opodstatnenosť je fundamentálne úplne chybná. Jediný ekonomický alebo politický šok – ako napríklad pád gréckej vlády – by preto mohol spôsobiť pád celého bloku a zapríčiniť tak vážne ekonomické problémy. Ak všetky dostupné mechanizmy na zabránenie rozšíreniu krízy stroskotajú, ECB začne tlačiť peniaze. Myšlienka, že by sa v takom prípade zaoberala svojim cieľom 2% inflácie je iba teoretickým predpokladom, ktorý by zrejme centrálna banka do úvahy nebrala.
V zásade môžeme vyvodiť dva závery. Po prvé, eurozóna sa v strede dlhovej krízy nerozpadne. Koniec koncov, v záujme všetkých členských krajín je zachovanie menovej únie aj počas súčasnej krízy. Vylúčenie niektorého z členov je riešením, ktoré sa dá uskutočniť v neskoršom období, avšak pokusu o takúto reformu uprostred krízy, kedy by takýto krok mohol viesť k rozšíreniu skazy, by chýbala základná logika.
Po druhé, fundamentálne politické zmeny momentálne prebiehajúce v Európe – oslabovanie vplyvu NATO, regionalizácia bezpečnostných spojenectiev, a najmä vývoj rusko-nemeckých vzťahov- sú oveľa dôležitejšie pre budúcnosť eurozóny ako hlasovanie o dôvere gréckej vláde. Pretože eurozóna je primárne politickým projektom, oslabovanie politických vzťahov medzi jej členmi je to, čo by mohlo vyústiť v rozpad alebo modifikáciu tohto spolku.
Z toho dôvodu sú tieto zásadné politické zmeny ďaleko viac dôležitejšie ako tak často zmieňované „rozbušky“ rozpadu eurozóny, ako napríklad expozícia investorov voči gréckym CDS (čistá expozícia predstavuje necelé €4 miliardy), skrytá záchrana ECB cez tzv. Target 2 mechanizmus, alebo iné indikátory, na ktoré ekonomickí komentátori poukazujú ako na dôvod kolapsu eurozóny, ktorý by sa mohol vyskytnúť budúci víkend, alebo na konci roka.
V Európe sme svedkami historických zmien a neexistuje dôvod predpokladať, že Grécko je ich centrom. Veľmi zaujímavým je fakt, že ešte stále prevláda „nadšenie“ nad krátkodobými efektmi a tak trochu nedôležitými udalosťami. Táto krátkozrakosť je sčasti dôsledkom toho, že členovia eurozóny, hlavne Nemecko, doposiaľ neposkytli dlhodobé riešenie. O návrhoch na vyriešenie štrukturálnych nerovnováh medzi severnou a južnou Európou počujeme iba zriedkakedy. Rezervovanosť tohto druhu je znakom, že Berlín nevníma eurozónu ako dlhodobý projekt. Eurozóna sa súčasnou krízou bude pretĺkať a využívať všetky dostupné nástroje na jej zmiernenie, ale otázka, ktorú si musíme zodpovedať znie, čo plánujú Európania, a konkrétne Nemci, spraviť s politickou a bezpečnostnou architektúrou Európy v dlhodobom horizonte. Odpoveď na túto otázku nenájdeme vo finančnej databáze Eurostatu, alebo Banky pre medzinárodné zúčtovanie, nie to ešte nepretržitým sledovaním rôznych ekonomických televíznych staníc.
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.8644 | 4.02 % |