Tanzánski farmári, čínske mestá duchov a nikdy nekončiace ilúzie o centrálne riadenej ekonomike

Uverejnené: pondelok, 28. marec 2011, 16:55

James Scott vo svojej knihe píše o farmároch z Tanzánie rozdrobených v usadlostiach, kde každá rodina autonómne rozhodovala o tom, čo a kedy vypestuje. Individuálne farmy sa prispôsobovali svojmu prírodnému prostrediu a vlastnému sociálnemu prostrediu. Pre vládu by boli náklady na inšpektorov preverujúcich hospodárenie fariem rozdrobených po celej krajine astronomické.

Tieto metódy farmárenia boli neustálym terčom kritiky Juliusa Nyerera, tanzánskeho prezidenta v rokoch 1961 až 1985: ''nezávislé farmy sú zaostalé a neefektívne. Moderné poľnohospodárstvo by malo byť centralizované, organizované a komunálne.'' Z jeho pozície videl, že pre populáciu by bolo vhodné organizovanie do dedín.

Scott ďalej píše ako z knihy ortodoxného centrálneho plánovača. V rokoch 1970 až 1976 tanzánski vládni vojaci a byrokrati násilne presťahovali viac ako 10 miliónov farmárov (Nyerereho počty) do tisícov umelo vytvorených dedín. Naložili ich na nákladiaky s pár vecami a dobytkom, ktorý vládali zobrať a boli odvlečení z vlastného domova. Vyložili ich v nových dedinách. V prípade, že dom nebol umiestnený podľa predstáv dozorcov, štát mal možnosť požiadať o rozloženie a presun celého obydlia do požadovaného miesta.

Organizácia do dedín viedla k totálnemu zlyhaniu poľnohospodárskej produkcie, deštrukcii ornej pôdy, stratám dobytka, hladu a epidémiám. Množstvo ľudí sa pri prvej príležitosti snažili utiecť do starého domova. Na papieri to však rovnako ako dnes všetko vyzerá najprv dobre. Tanzánsky štátny aparát vnímal zmenu smerom k marketingovo atraktívnej usporiadanej spoločnosti veľmi pozitívne. Farmári boli združení v malých dedinkách, ľahko dostupných kontrolórom. Tak mali byrokrati jednoduchú cestu k tvorbe štatistík výroby a vláda mohla vysielať presné požiadavky na poľnohospodársku produkciu.

Dôvodom pre zmenu bola aj atraktívnosť možnosti ľahšej kontroly verejnosti autoritatívnou mocou, s následným cielením zdaňovania všetkého vymykajúceho sa akceptovateľným príjmom podľa momentálneho sentimentu v spoločnosti – v tomto prípade pohnútkam vládnucej vrstvy. Je fascinujúce, že dnes sa stretávame často s rovnako naivnými krokmi štátov veriacich v schopnosť prečítať komplexný sociálny systém a potreby jednotlivých ľudí. Predstavujú si spoločnosť ako systém, kde je možné všetky dôležité informácie kodifikovať a zhodnúť sa na ich príčinách konania jednotlivých skupín, alebo jednotlivcov.

Ideálna predstava centrálneho plánovania je: každý dom má mať presnú adresu, každý človek registrované pracovné miesto s jasne definovanými úlohami. Naša spoločnosť má už iba krôčik k tejto doktríne. Táto doktrína diktuje, že všetky ulice je ale potrebné prestavať na priamky a systematicky prečíslovať. Každá oblasť bude mať určitý objem potrebných sociálnych zariadení rovnakého vzhľadu a bude v nich bývať určitý pomer správnych občanov určitého druhu. Byrokracia a silové zložky tak majú dobrý priestor na upratanie mesta v prípade nepokojov, môžu ich efektívnejšie osloviť ''múdrym '' slovom a zobrať si cez dane, čo potrebujú na svoje ''prežitie''. Rovnako ako v románe 1984, avšak treba si dať otázku: Prečo je New York usporiadaný na mriežku? Prečo sa Čína snaží o akceleráciu presunu ľudí do umelo vytvorených miest?

Každý, kto má rodinu, však vie aké komplikované je kontrolovať aktivity čo i len trojročného dieťaťa. Je neuveriteľné, že dokážeme často veriť, alebo akceptovať žitie v ovzduší názoru, že existuje možnosť jednoduchého plánovania celej spoločnosti, alebo národného hospodárstva. To je totiž prirodzene chaotické, komplexné, plné nepredvídateľných zmien a bezprecedentných udalostí doteraz nepoznaných.

Všetko vedomostne neuchopiteľné a neopísateľné konanie ľudí je nemožné nahradiť jednoduchými úradnými poučkami, čo vždy predstavuje riziko možného zlyhania, ktoré musí zachrániť verejná autorita. Nič by nemalo byť robené len tak z pocitu, bez plánu a bez dosahu centrálnej moci. Cieľom je nahradiť niečo tradičné a zaužívané, novým umelým poriadkom, ľahko čitateľným pre neproduktívny administratívny aparát živiaci sa arbitrárnou redistribúciou medzi záujmovými skupinami.

Jedným z odstrašujúcich príkladov sociálneho inžinierstva tohto typu je slávny francúzsky architekt posadnutý usporiadaním spoločnosti na základe dokonalej symetrie a centrálneho riadenia. Koncom 20-tych rokov minulého storočia Le Corbusier za šesť týždňov navrhol plán prebudovania Moskvy. Jeho náčrt bol geometrickým perfekcionizmom, s rovnými ulicami a pravými uhlami, so štvorcovými obytnými aj administratívnymi budovami.

Brazílsky sociálny experiment

Sovieti kritizovali tento návrh ako mesto vhodné pre existenciu iba na papieri, umiestnené v púšti, kde nesmie ani rieka narušovať navrhnutú symetriu. Corbusier neuspel a takmer identický návrh posunul predstaviteľom v Paríži. Le Corbusier sa nedožil realizácie svojich plánov ani v Moskve ani v Paríží, avšak dokázal inšpirovať Lucio Costu, ktorý mal v Brazílii navrhnúť plán nového hlavného mesta.

Výstavba mesta Brasília sa začala v roku 1957 na prázdnom priestore, približne tisíc kilometrov od Rio De Janeira. Malo to byť miesto, ktoré nebude musieť čeliť kompromisom s existujúcim obyvateľstvom. Mesto bolo vystavané podľa presného plánu. Obytné priestory, administratívne budovy, doprava, sociálne služby, všetko bolo dopredu premyslené. Nechýbali rozsiahle námestia pre rekreáciu a monumenty glorifikujúce štátny aparát. Plán sa dokonca dostal k tomu, že určil presný počet obyvateľov mesta Brasília na 557 tisíc obytných jednotiek.

Prví obyvatelia však boli po príchode dezorientovaní a sklamaní. V porovnaní s Riom alebo Sao Paulom nemalo mesto charakter, farbu, variabilitu a prekvapenie. Mesto Brasília sa stala dokonalým pomníkom centrálneho plánovania a zároveň jeho karikatúrou.

V roku 1980 malo mesto iba polovicu obyvateľov v porovnaní s pôvodnými predstavami centrálnych plánovačov a tri štvrtiny z nich žili mimo obytných oblastí navrhnutých Luciom Costom. Z 557 tisícov obytných jednotiek pre rodiny, bolo obsadených iba 70 tisíc.


Podobné scenáre však nie sú výnimkou aj dnes. Tieto trendy už niekoľko rokov vidieť aj v Číne, kde analytici naďalej s obľubou hovoria o ekonomickom boome. Nehovoria však už o mestách duchov a prázdnych obchodných domoch pre tisíce obchodov, kde zopár predavačov čaká na jedného zákazníka aj dva dni. Austrálska webstránka SBS Dateline priniesla dokument, v ktorom hovorí o 64 miliónoch prázdnych bytových jednotiek v Číne, ktoré sú pre bežných Číňanov cenovo nedosiahnuteľné. Rovnako v nižšie priloženom videu uvidíte najväčší obchodný dom na svete, ktorý vyzdvihoval aj New York Times ako dôkaz nového obdobia čínskeho spotrebiteľa. Tento obchodný dom je plný personálu čistiacich schátrané priestory a plánovaných 1500 obchodov zastupuje zopár predavačov - zúfalcov.

Video: http://www.sbs.com.au/dateline/story/watch/id/601007/n/China-s-Ghost-Cities

To všetko iba pre rastúce HDP a spokojnosť vládneho aparátu. Veľkosť nárastu HDP sa stanoví centrálne a naplnenie tohto cieľa je najjednoduchšie cez úplne nezmyselnú výstavbu nových domov a obchodných centier. Ekonómovia celého sveta sa následne odbavujú na úspechu čínskej centrálne plánovanej ekonomike, pričom nevidieť nič iné len mrhanie zdrojmi.

HDP síce určite vzrástlo, ale v Číne vidíme realitnú bublinu a nie zdravý ekonomický rast. Pokiaľ si ekonómovia neprestanú zamieňať ekonomický rast vyjadrený HDP s úrovňou blahobytu obyvateľov danej krajiny, tak dovtedy budeme čeliť udržiavaniu centrálne plánovaných ekonomík vykorisťujúcich vlastné obyvateľstvo znehodnocovaním peňazí cez agresívne expanzívne politiky stimulov.

Záver
Ľudské interakcie a potreby sú príliš komplexné aby sa dali riadiť centrálnou autoritou. Dennodenné konanie jednotlivca musí byť založené na subjektívnych individuálnych rozhodnutiach a potrebách, často pre externého pozorovateľa nepochopiteľných. Intelektuáli žijú vo veľkom sne možnosti budovania racionálnejšieho sociálneho poriadku, avšak každý takýto pokus sa skončí katastrofou. Ako hovorí Hayek: veria v dokonalého vládcu, ktorý dokáže rozhodovať na základe detailných vedomostí o vlastníctve jednotlivých statkov v spoločnosti. Takáto informačná kapacita v jednom centre je však ilúziou.

Centrálne riadenie nezasahuje len do budovania infraštruktúry. Rovnaké zásady centrálneho plánovania platia pre celý verejný sektor a štátom riadené služby. Skončime teda s obdivovaním autoritatívnych režimov riadenia spoločnosti. Začnime mať rešpekt pred individuálnym konaním jednotlivca a jeho rozhodnutím.

Aký je Váš názor na udržateľnosť čínskeho realitného boomu a schopnosť efektívneho alokovania zdrojov z pozície centrálnej autority?

Michal Maťovčík

www.quadrilio.com

Autor: Michal Maťovčík | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com

Pridať Váš názor

Súvisiace články:

Pandémia posilnila vnútornú stabilitu Európskej únie

Kým na začiatku krízy mnohí opäť poukazovali na rastúce riziko odchodu Talianska z Európskej únie, dnes je situácia radikálne lepšia. Akcieschopnosť politických lídrov znížila riziko rozpadu únie na m

Nekonečný rast miezd v Amerike?

Ázijské trhy boli dnes chudobné na makroekonomické dáta, keďže nám nepriniesli ani jeden makroekonomický údaj na zmienenie. Indexy výrazne rástli, vďaka očakávaniu prerokovania obchodnej vojny medzi A

Najdrahšie hypotéky v USA od roku 2011

Ázijský makroekonomický kalendár nám v strede obchodného týždňa veľa toho nepriniesol. Japonská centrálna banka ponechala kľúčové úrokové sadzby na zápornej úrovni -0,1% podľa očakávaní. Čína sa vyjad

Nové clá voči Číne realitou

Utorok nepriniesol žiadne dôležité makroekonomické dáta. Americký prezident Donald Trump eskaluje obchodnú vojnu s Čínou zavedením ciel vo výške 10 % na ďalších 200 miliárd dolárov čínskych tovarov. V

Ďalšie cla na obzore

Začiatok obchodného týždňa sa niesol v negatívnom duchu pre ázijské akciové trhy. Americký prezident Donald Trump ohlásil ďalšie cla na dovoz tovaru z Číny, ktoré budú podliehať 10% zdaneniu. Jedná sa

CedThumbnails