Z Milána do Mníchova sú to lietadlom dve hodiny – ale ekonomicky a politicky ide o dva odlišné svety.
Politický modus operandi kancelárky Merkelovej je takmer vedecky rigidný – pred vykonaním detského krôčiku testovať, testovať a zase testovať, pričom výsledný dojem, ktorý si pravdepodobne zaslúži, je len nerozhodnosť. Medzitým taliansky ministerský predseda Berlusconi prijíma denne množstvo rozhodnutí – a často také, ktoré by všade okrem Talianska boli označené za neuvážené.
Po dni strávenom v Miláne som pristal v Mníchove a zistil som, že konečné riešenie európskej dlhovej krízy treba hľadať v obrovskej priepasti medzi štýlom rozhodovania.
Taliansko je príliš veľké na to, aby sa nechalo padnúť, ale v súčasnom prostredí tiež príliš veľké na záchranu. Pre politické vedenie EÚ a ECB je tak alfou a omegou nájdenie strednodobého vierohodného riešenia, ktoré poskytne solventnému ale nelikvidnému Taliansku financovanie.
Trh a Taliansko vsádzajú na to, že Nemecko si nakoniec vyberie “solidaritu” pred fiškálnou “disciplínou” – nič z toho, čo som v Mníchove počul, tomuto nápadu nezodpovedá. Ale som čoraz viac presvedčený, že Nemecko pod tlakom nedávneho hlasovania o EFSF v parlamente a schválenia zo strany Ústavného súdu (ďalšia integrácia by vyžadovala novú ústavu – ak je ešte čas!) napokon nemôže zvoliť inú cestu na preukázanie solidarity, ako cez disciplínu.
A tu je obrovský rozdiel: z nemeckého pohľadu je presadenie disciplíny pri preukazovaní solidarity politicky oveľa prijateľnejšie, než robiť veci v “zlom poradí”.
Zníženie hodnoty záväzkov Grécka alebo jeho bankrot by mal vplyv aj na Portugalsko, i keď menší, pretože obe krajiny sú insolventné. Ale Taliansko nie je, preto nemusí zlepšovať svoju bilanciu pomocou privatizácie, zvyšovaním daní alebo sprísňovaním fiškálnej politiky, pretože je zrejmé, že krajina solventná je. Solidarita a určitá disciplína pre najmenších hráčov – pre Taliansko v prvom rade disciplína.
Keynes by možno povedal: trh dokáže byť iracionálny dlhšie, než vy dokážete zostať solventní – ale v prípade Talianska ide o to, ako dlho dokáže Taliansko zostať solventné, keď trh je iracionálny.
EÚ si stanovila lehotu šiestich týždňov (teraz päť) do stretnutia G20 v Cannes začiatkom novembra ako poslednú šancu na to, aby dokázala nájsť riešenie pre nepríjemné výzvy Talianska a jeho dlhu. EÚ skrátka musí trhu ukázať, že Taliansko je posledný prípad.
Ak dokážu taliansku krízu “zvládnuť”, bude kríza malých krajín na periférii EÚ síce vážna, ale zvládnuteľná. Čakanie na plán, aby sa vytvoril plán, bude znovu znamenať premárnený čas a riziko ďaleko chaotickejšieho scenára.
Nemeckí politici dávajú médiám na vedomie, že od stretnutia G20 sa nemá nič očakávať – uznávaná sociálna teória hovorí, že diskusia s viac než 12 členmi je efektívnejšia, keď sa rozdelia do menších skupín.
V tomto prípade sa stretnutia zúčastní Merkelová, Berlusconi, Sarkozy, zástupca EÚ, zástupca mimo EÚ, člen ECB, zástupca MMF a možno Van Rompuy. Táto skupina by mala postupovať rovnako, ako keď sa vo Vatikáne volí nový pápež, kedy sa kardináli zatvoria do miestnosti a nepustia ich von, kým nenájdu dlhodobé riešenie alebo nedajú veciam voľný priebeh a neprijmú porážku.
Čas pre prijatie rozhodnutia už dávno vypršal a tlak na bankový sektor každým dňom rastie. (Poznámka – vysvetlite mi, ako môže Belgicko a Francúzsko tým, že prevezmú Dexia banku, niečo vyriešiť? Sledujte, či pred stretnutím v Cannes nedôjde k zníženiu ratingu Belgicka a Francúzska.) Ak EÚ nepríde veľmi rýchlo s riešením, nastane nová doba – nastane Kríza 2.0, kedy už nebude možné kupovať si čas a kedy budeme čeliť skutočnosti.
Kam sa teda Európa, ktorá stojí na križovatke, vydá? Cestou ďalšieho preťahovania a predstierania, ktoré nás povedie do neznáma, alebo na dlhšiu a ťažšiu cestu demokratizácie strát?
Autor: Steen Jakobsen | hlavný ekonóm Saxo Bank | www.saxobank.sk
Britská libra | 0.7318 | 18.99 % |