Blíži sa stretnutie kardinálov EÚ?
- Uverejnené: piatok, 29. jún 2012, 11:05
Jednou z našich hlavných premís počas európskej dlhovej krízy bola tá, že kríza skončí jedine takzvaným “stretnutím kardinálov”. Teda stretnutím kľúčových hráčov vo chvíli, keď kríza dosiahne kritickú fázu, ktorá potom skončí dramatickou reštrukturalizáciou Európy. Ide o jednu z tém, ktoré sme predstavili už v našich šokujúcich predpovediach pre rok 2012. Takéto stretnutie sa zrejme uskutoční pravdepodobne skôr ako neskôr, pretože je Európa bolestivo rozdelená na dva ekonomické tábory sever versus juh a dva politické tábory, kde na jednej strane stojí Angela Merkelová a na druhej skupina krajín Club Med, teda celé Stredomorie.
Blížime sa bodu, z ktorého už pre Európu nebude návratu. Európe rýchlo dochádza čas s tým, ako rastú náklady juhoeurópskych štátov na zabezpečenie si potrebného kapitálu, nefunguje úverový trh a dochádza k odlivu kapitálu. Naozajstný summit k vyriešeniu dlhovej krízy sa teda rýchlo blíži. Rozdiely medzi jednotlivými štátmi v rámci EÚ ešte nikdy neboli viac nezlučiteľné.
Skupina piatich (Draghi, Barroso, Monti, Rajoy a Hollande) sa snaží prinútiť Nemecko pristúpiť na spoločné dlhopisy. Hollandov plán je ale založený na jedinom – nech platia ostatní. Počas toho vo Francúzsku pokračuje v politike preťahovania a predstierania, že je schopný splniť svoju sociálnu agendu aj bez akýchkoľvek štrukturálnych reforiem.
Pre ilustráciu, ako nedosiahnuteľný je koncept “Nemecko to zaplatí”, sa poďme pozrieť na niekoľko čísel:
- HDP Nemecka: 3,2 bilióna eur,
- Oddlženie európskych bánk počas nasledujúcich piatich rokov (podľa odhadu MMF): 5 biliónov eur,
- Súvahy európskych bánk: 33 biliónov eur, alebo aj 300% HDP celej eurozóny,
- Súvaha ECB: 4 bilióny eur.
Rozsah tejto dlhovej krízy je ďaleko väčší, než si trh uvedomuje. V skutočnosti je tak veľký, že neexistuje žiadne reálne riešenie. Ani podľa predstáv severu, ani podľa predstáv juhu. Predstava, že ide len o vyriešenie otázky, či Nemecko všetko zaplatí, je nielen naivná, ale aj nereálna. Nemci totiž nemôžu a ani by nemali. A všetci môžeme zabudnúť aj na hlúpu predstavu, že jediným riešením je ECB. Existuje len jedno riešenie: systém musí zlyhať a euro aj Európska únia sa musia zmeniť. Priznajme si, že plány Nemecka nie sú perfektné. Koncepčne ale smerujú správnym smerom. Kríza sa nedá vyriešiť skratkou k bankovej únii, keď neexistuje ani politická, ani fiškálna únia. Dôvod, prečo sa Európe ekonomicky nedarí, je nedostatok zodpovednosti tvorcov politiky a politikov samotných. Dať im ďalšie lano, na ktorom sa skrze svoju politiku preťahovania a predstierania môžu obesiť, rozhodne neznamená krok vpred.
Počas niekoľkých ďalších dní sa nevyhnutne dočkáme oslavných tančekov zo strany EÚ. V utorok unikol Van Rompuyovi do tlače, konkrétne do Financial Times, jeho “plán, ktorý zmení smerovanie Európy”. Podľa mňa titulok hovoril sám za seba: Vam Rompuy osekal plán pre eurozónu . A ako vždy to boli len pletky bez akéhokoľvek obsahu. Politika preťahovania a predstierania na druhú.
Od môjho posledného článku s názvom Sú slová Angely Merkelovej prekrúcané nemecká vláda a jej predstavitelia, vrátane Bundesbank, krajinám patriacim ku Club Med úplne objasnili, čo ich kancelárka mala na mysli. Merkelová totiž nie je v pozícii, aby sa musela vzdať vízie fiškálneho paktu a striktného dodržiavania Zmluvy o EÚ a mandátu od ECB.
Problémy však robí skôr Hollande a Francúzsko ako Nemecko. Hollande totiž stále dookola tvrdí: “Nemôžeme sa vzdať suverenity, ak sa nezlepší solidarita”. Nezabudnime, že Hollande vedie krajinu, ktorej ekonomika nerastie, má obrovský rozpočtový deficit a najnižší vek odchodu do dôchodku v Európe – a pritom sa nazýva pravou európskou krajinou. Hollandovi sa pritom podarilo slávnu inauguračnú reč J.F. Kennedyho obrátiť o 180 stupňov. Francúzsko a krajiny z Club Med si teraz jeho prejav vykladajú takto: “Nepýtajte sa, čo môžete urobiť pre Európu. Pýtajte sa, čo Nemecko môže urobiť pre vás”. A ako už napísal Simon Nixon pre Wall Street Journal v článku s názvom Francúzsko je najväčšou prekážkou riešenia krízy eurozóny, Francúzsko sa vždy zdráhalo zveriť svoju suverenitu do rúk Európskej únie. Vytvorenie fiškálnej a bankovej únie bez zavedenia politickej únie by len ďalej rozvíjalo počiatočné chyby, ku ktorým došlo pri tvorbe menovej únie. A práve Francúzsko je krajinou, ktorá hovorí od nepamäti “nie” akémukoľvek oslabeniu svojej zvrchovanosti, ktorá by eurozónu dlhodobo stabilizovala.
Ako by mohlo Francúzsko “ustúpiť”, keď si Nemecko bude trvať na svojom? Francúzsko samo seba považuje za silnú a vplyvnú krajinu, ale čím viac spolieha na pomoc od svojich nemeckých priateľov alebo ECB, tým je pravdepodobnejšie, že o svoju silu príde. Nemôžete si požičiavať alebo si nechávať pomôcť a zároveň si diktovať podmienky. Budete si musieť vybrať, pán Hollande. A práve preto je dokonca aj pre Francúzsko najlepšie, aby nabehlo na cestu vychodenú Nemeckom. Aj za cenu, že krajina stratí svoju tvár. K tejto situácii by rovnako došlo tak či tak. Hollandov plán je totiž nepoužiteľný a odsúdený na neúspech a viedol by k ešte nižšiemu rastu a vyššej nezamestnanosti. Niekto by možno mohol Hollandovi konečne povedať, že tretia cesta, s ktorou prišiel Bill Clinton a ktorú “zdokonalil” Tony Blair, nikdy nefungovala.
V tejto súvislosti sa mi vybavuje, že sa Európa už raz v podobnej situácii ocitla. Po predstavení Delorsovej správy v roku 1989 nasledovali dlhé a zložité rokovania predovšetkým medzi Kohlom a Mitterrandom o tom, kedy by mal začať projekt eura. Nemecko sa snažilo, aby každá krajina najprv pristúpila na konvergenčné kritériá, ale Francúzsko si nakoniec v roku 1991 vynútilo, že Európska menová únia začne fungovať v januári 1999 nezávisle na dosiahnutom stupni konvergencie. Vtedy Nemecko (aj Francúzsko) urobilo chybu, ktorá vyústila do súčasných problémov krajín skupiny Club Med. Tie totiž nikdy neboli na vstup do eurozóny príliš kompetentné. Nemecko si to podľa mňa pamätá a poučilo sa z toho.
Ocitli sme sa vo fáze tzv. mexickej konfrontácie. A ako sa z nej dostaneme? Podľa mňa máme tri možnosti:
- stretnutie kardinálov – pravdepodobnosť 40 percent,
- politika preťahovania a predstierania na druhú – pravdepodobnosť 40 percent,
- skaza a beznádej – pravdepodobnosť 20 percent.
Stretnutie kardinálov bude jediným poriadnym riešením, ktoré má racionálny a praktický základ. Bude potrebné, aby niektoré krajiny odišli z eurozóny, či už dočasne alebo navždy. Čiernym Petrom bude pravdepodobne Grécko. To donúti Club Med k rokovaniam a členské štáty budú musieť kvôli fiškálnej a menovej politike pristúpiť na ešte väčšie oslabenie svojej suverenity. Najpravdepodobnejšie dôjde rad na nemecký model, kde bude najvyššou autoritou Európsky súdny dvor.
Počiatočná reakcia trhu na stretnutie kardinálov bude negatívna, ale povedie k naštartovaniu poslednej fázy nášho trojfázového modelu krízy (popieranie, protest a mandát pre zmenu). Počas mandátu pre zmenu sa objaví oživenie v tvare písmena V, v ktorom sa reformy vymýšľajú od piky. Pre investorov je tak práve stretnutie kardinálov tým najlepším riešením, ktoré by nám mohlo priniesť niekoľko rokov prosperity. Súčasne by sme sa mohli dočkať aj lepších výnosov u akcií, ktoré sú práve teraz podľa väčšiny médií na mŕtvom bode.
Politika preťahovania a predstierania na druhú. Dôvodom prečo “na druhú” je dlhodobé opakovanie rovnakých chýb. Ich dôsledky teraz budú ďaleko negatívnejšie. Pokiaľ dôjde k ďalšiemu kolu kvantitatívneho uvoľňovania alebo operácii DRO, tak čakám ďaleko menší rast, kratší efekt a menšiu účinnosť. Pravdepodobne môžu takéto kroky byť aj kontraproduktívne. Len blázon by si totiž mohol myslieť, že nižšie úrokové miery môžu všetko vyriešiť. Trh moc dobre vie, že ak sa chce niekto vysporiadať s problémom schopnosti platiť svoje účty, musí prijať straty a nie sa viac zadlžovať. Ako náhle budú vlády a ECB počas tretieho a štvrtého kvartálu ešte bezradnejšie, spustia ďalšie kolo mimoriadnych opatrení. Vplyv sa ale rozplynie rovnako rýchlo, ako sen Anglicka o víťazstve na Majstrovstvách Európy vo futbale.
Skaza a beznádej. V tomto koncepte sa počíta s tým, že neexistuje žiadne správne riešenie krízy. Sme trénovaní/učení si myslieť, že na každý problém existuje riešenie. Robíme to ale už tak dlho, že nám došiel čas. Ak sa teraz nachádzame v kompletne slepej uličke, potom jedinou cestou, ktorá zostáva, je “zničenie kapitálu”, tak ako si to predstavoval Joseph Schumpeter. Oheň, ktorý prinesie zníženie zadlženosti a vyčistí štít. V prípade takéhoto scenára trhy otestujú svoje minimá z roku 2009. Hlboko sa zakorení nespokojnosť s politikmi a bankovým systémom, čo môže viesť k sociálnym nepokojom či dokonca k niečomu ešte horšiemu.
Ani jeden z načrtnutých scenárov podľa mňa zo začiatku neprinesie žiadne pozitíva. Blížime sa k Európskemu letu nespokojnosti a aj keby som sa mýlil a Nemecko zo svojich požiadaviek ustúpi, nasledovať bude maximálne 10-percentný nárast. Avšak len do tej doby, než si trh uvedomí, že ide opäť o politiku preťahovania a predstierania a nie prvý krok k lepšej a silnejšej Európe. Podľa investorov, ktorých názory a prehľad si vážim, je súčasná situácia nasledovná:
- požičiavať si ďalšie peniaze vyjde drahšie a drahšie, aj napriek tomu dlh zostáva tým najlákavejším aktívom,
- ceny akcií na rozvíjajúcich sa trhoch sú príbehom o preceňovaní a prehnaných predpokladoch,
- akcie – férovo ocenené, ale firmy sú bez dobrých vyhliadok čo sa týka hospodárskych výsledkov či schopnosti sa pohnúť z miesta,
- koniec európskej dlhovej krízy sa zatiaľ nerysuje,
- schodok amerického rozpočtu len a len narastá,
- reálny rast čínskej ekonomiky je namiesto 7 až 8 percent len 5 až 6 percent.
V súčasnom prostredí nemajú akcie, dlhopisy a komodity žiadny priestor na rast, pretože ich nikto nechce. Chuť k ich nákupu totiž otupila neschopnosť politikov prísť s jednoduchým a spoľahlivým riešením. Namiesto toho sa zamerali na bezcenné návrhy a prázdne sľuby. Výsledkom bude leto plné nespokojnosti a trhy by mali byť pod tlakom až do augusta. V tej dobe sa možno nad priepasťou ocitne spolu s Gréckom aj Španielsko a Taliansko, pretože sedieť s rukami v lone nie je riešenie. Trhy už majú dosť politického blafovania – nastal čas reforiem, a nie na ďalšieho tárania.
Autor: Steen Jakobsen | Chief Economist Saxo Bank | www.saxobank.sk
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.7473 | 17.02 % |
Škola investora
Cenové fluktuácie sú na finančných trhoch celkom normálnym javom. Ceny akcií, komodít a iných aktív neustále rastú a klesajú. Iné to nie je ani...
Pred samotným vstupom si určíme menový pár, ktorý chceme obchodovať, a zároveň predpoklad, ktorá mena bude posilňovať, a ktorá oslabovať....
Vysoká likvidita a pomerne vysoká volatilita na ropných trhoch v poslednom období ponúkajú obchodníkom príležitosť slušne zarobiť na vývoji...