Vstupujeme teraz do veľmi zložitého obdobia pre európsku politiku a jej obľúbený všeliek, ktorým je stratégia preťahovania a predstierania. Kalendár s rizikovými udalosťami je preplnený, čo znamená, že koncové riziko aj systémové riziko idú nahor. A stále viac to vyzerá tak, že hlavnou makroekonomickou témou je, ako tieto riziká umlčať. Ak vás zaujíma, ako to bude vyzerať v niekoľkých nasledujúcich mesiacoch, je potrebné pochopiť našu súčasnú polohu na mape politickej krízy. Kríza má totiž všeobecne tri fázy.
Popieranie
Prvou fázou je popieranie: Je to problém niekoho iného, alebo iba Grécka (spomínate na výroky, že ani Grécko by nikdy neopustilo Európsku úniu?)? V priebehu tejto fázy nikto rastúcu krízu neprizná, nieto aby ju vzal na seba. Vždy ide o problém našich susedov. Touto fázou európskej krízy sme si už prešli.
Protest
Druhou fázou je protest: ignorovať krízu je takmer nemožné, každý hľadá obetných baránkov. V tejto fáze sú najjednoduchším (a často aj zodpovedajúcim) terčom politici. Sú to predsa koniec koncov predstavitelia našej krajiny. To potom vo voľbách vedie k protestným hlasom – zvoliť toho, kto sa rastúcej kríze len prizeral, hoci noví lídri s ničím novým neprídu a v najhoršom prípade naivne sľubujú návrat k minulým dobám.
Nedávno sa naprieč Európou niesli nenávistné hlasy proti úsporám/Merkelovej/EÚ, rovnako ako sme sa mohli dočkať sledovaných volieb vo Francúzsku a Grécku, ale aj miestnych volieb v Nemecku a Taliansku. Tieto voľby len prehlbujú trend, ktorý sme už mohli vidieť v Španielsku, Dánsku, Fínsku a dokonca aj vo Veľkej Británii.
Najhoršie na tom ale nie je to, že sú voliči v únii naštvaní, ale tá časť, že žiadny z víťazov volieb nehovoril o reštrukturalizácii a reformách. Vedia totiž, že by medzi voličmi nenašli podporu! Toto je potom Európa dneška: každý je naštvaný, ale nikto nechce premýšľať o skutočných zmenách a reformách potrebných na to, aby sa naše ekonomiky opäť rozhýbali. Stručne povedané, máme takých politikov, akých si zaslúžime!
Mandát pre zmenu
A nakoniec fáza tretia – mandát pre zmenu. To je fáza, do ktorej sme zatiaľ nevstúpili. Ako náhle si uvedomíme, že sme hlasovali a zverili vládu do rúk bandy prospechárov radšej než novým a odvážnym vodcom, preženie sa Európou nový impulz. Ten potom vykopne staré zmýšľanie a nastolí nový poriadok. Naposledy sme skutočný mandát pre zmenu videli v Európe pred zhruba 30 rokmi – patril britskej Margaret Thatcherovej. Tá prevzala moc nad vyhoretým a zbedačeným “Chorým mužom Európy” a dostala mandát na presadenie privatizačných a liberálnych reforiem.
V nasledujúcich šiestich až dvanástich mesiacoch pravdepodobne uvidíme postupné uvedomovanie si faktu, že po štyroch rokoch od prvého zásahu krízy je už konečne nutné zmeniť svoje návyky. A že dokonca aj bolestivá zmena je potrebná, pretože je to ten jediný krok vpred, ak sa chceme dočkať ďalšieho pozitívneho ekonomického cyklu.
Kto sme a kam ideme?
Keď sa pozorne pozrieme na jednotlivé fázy krízy, môžeme ľahko zistiť, že sa práve nachádzame v srdci protestnej fázy. Pokus o zavedenie úsporných programov bol len neohrabaný pokus fázy popierania, ktorá vyústila do našej súčasnej protestnej odpovede: už žiadne úspory, my chceme rásť! Avšak ani politici si neuvedomujú to, čo poznamenal Jeffrey Sachs: „Rast je až výsledok, nie hospodárska politika.“
Európa nedokáže presne povedať, aká je vlastne rastová politika, ale na druhú stranu vie zavádzať drastické reformy, ktoré čas od času môžu rast vyvolať (ak teda majú mandát). Tieto reformy by mohli zahŕňať potrebné zmeny a kombinovať ekonomické reformy (najmä privatizáciu, predlžovanie veku odchodu do dôchodku, reformy na trhu práce) s daňovými prázdninami potrebnými na splácanie dlhov a buď s vonkajšou alebo vnútornou devalváciou eura. Tá by mala zvýšiť konkurencieschopnosť, keď je to treba. Avšak ako sme sa už zmienili vyššie, k tomu v tejto fáze európskej krízy rozhodne nedôjde. Teraz sa uprednostňuje iná reakcia druhej protestnej fázy – rozšírená verzia politiky predlžovania a predstierania.
V tejto chvíli síce vyzerá ekonomická situácia v Európe ako stratený prípad. V dlhodobom horizonte však tak pesimistický nie som, pretože k reformám nevyhnutne dôjde. Hlavnou otázkou však je kedy. Do tej doby pamätajme na to, že mikroekonómia odolala vždy všetkému a raz za čas je schopná prekonať makroekonomické chyby potom, čo sme si ich uvedomili a hodili ich za hlavu. K tomu už v minulosti došlo a stane sa tak aj znova napriek dirigizmu a keynesiánskej vláde.
Politická agenda/klíma:
Politická situácia v Európskej únii je veľmi neistá. Nemecko teraz zastáva úlohu, i keď nedobrovoľne, vodcu Európy. Nielenže všetky rozhodnutia musia byť ešte posvätené Merkelovou, ale Nemci teraz zastávajú všetky vrcholné európske pozície: vedúce miesta Európskej investičnej banky a záchranného fondu EFSF patria Nemcom a nadchádzajúcim šéfom euroskupiny bude pravdepodobne tiež Nemec.
Vôbec mi nevadí, že Nemci riadia európske financie, ale aby jeden národ ovládal toľko významných postov nie je práve pluralistické a nevyhnutne to vedie k zvaľovaniu viny na jediného obetného baránka. Európska únia by mala byť schopná kooperácie 27 nezávislých národov, ale namiesto toho vidíme Nemecko a jeho nadvládu. A o tom je celá protestná vlna proti nemeckému disciplinarizmu.
Autor: Steen Jakobsen | hlavný ekonóm Saxo Bank | www.saxobank.sk
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |