Rastúci rozdiel v príjmoch a bohatstve ohrozuje svetovú ekonomiku. Avšak zdroj tejto nerovnosti je pre niektorých možno prekvapivý. Za uplynulý rok som navštívil 16 rôznych štátov. Všetky sa medzi sebou veľmi líšili, či už politickým usporiadaním, dobou svojho vzniku alebo kultúrami, ale všetky pritom trápila nerovnosť. Vtedy som si uvedomil, že skutočným porazeným od začiatku finančnej krízy v roku 2008 bola a je stredná trieda. Jej kúpnu silu oslabili vyššie ceny energií a komodít spolu s nedostatočným ohodnotením práce. Poškodilo ju tiež celosvetovo rozšírené tlačenie nových peňazí. Od roku 1980, a najmä potom v minulých troch rokoch, sa stále viac zadlžujú. Aby boli politici schopní tento dlh financovať, museli skrátka znížiť cenu kapitálu. Úroky sú v súčasnosti nulové a my máme dlhy. A to už je skutočný problém!
Politici milujú tlačenie peňazí, pretože sa nepočítajú do rozpočtu, súvah a hlavne – nenesú za ne zodpovednosť. Centrálne banky odvádzajú veľmi dobre špinavú prácu krízových manažérov v utajení, kým sa politici navzájom obviňujú, kto za dlhmi stojí. Táto hra je síce v lepšom prípade zábavná, ale v tom horšom pri nej politici vyzerajú, ako by im chýbal akýkoľvek zmysel pre realitu.
Prvok prekvapenia pochádza z nedostatku pochopenia toho, ako v celom svete myslíme len na trhy, pôžičky a ako zaistiť rozsiahly ekonomický rast pomocou verejných zásahov. Prirodzený zvierací pud bol zahubený a nahradený mylným predpokladom, že ak by sme nezasiahli, celý svet by na tom bol ešte horšie. Povedzte to obyčajným ľuďom a nezamestnaným naprieč celou Európou. Z pozície, v ktorej sú, sa im svet zdá byť v ešte horšej forme, ako bol v roku 2008. To len potvrdzujú najnovšie údaje o nezamestnanosti v eurozóne, ktorá v januári dosiahla 10,7 percenta.
Odborníci potom vyhlásili, že kapitalizmus poznáme len zo spomienok a voľný trh posadol amok. Ale kde tento voľný trh vidí? Neexistuje žiadny trh, ktorý by fungoval podľa pravidiel kapitalizmu. Európske trhy držia nad vodou len vládne intervencie. Vlády a verejné sektory teraz vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Teda aj v Nemecku, Spojených štátoch a samozrejme aj v Rusku alebo Číne.
V čase krízy si politici obľúbili hlavne jednu činnosť, a tou je kupovanie si času. Toto ale nie je možné vykonávať večne, výsledkom bude len zhoršenie sociálnej nerovnosti. Rovnosť príjmov a bohatstva pramení z rovnakého prístupu ku kapitálu a práci. Voľný prístup ku kapitálu majú v súčasnosti ale iba predlžené banky a vlády. Jednoducho povedané, vlády si chcú odhryznúť stále väčší kus koláča, pričom súkromnému kapitálu nechávajú len omrvinky.
Smutné je, že sa to netýka len vytesňovania súkromného kapitálu. Vlády sú totiž veľmi zlým alokátorom zdrojov, cien i hodnôt. Správne rozdeľovanie funguje len v podmienkach slobodného trhu. A tejto pravde čelíme práve teraz: keynesiánsky model založený na “štátnych intervenciách” zmiešaný s poloregulovanými trhmi výrazne zlyháva. Iróniou je, že experti nazvali súčasnú krízu ako stav, kedy kapitalizmus prepadol amoku. Ja by som naopak povedal, že amok posadol vlády a politikov. Svet dospel do stavu, kedy sú súkromné úspory na svojich maximách a rovnako tak rekordné sú aj výdavky verejného sektora. Keď sa na to pozrieme z ekonomického pohľadu, riešenie je naporúdzi: Zapojiť súkromný kapitál namiesto zvyšovania daní a odrádzanie od rizika naprieč finančným reguláciam, ktoré v ešte vyššej miere obmedzujú trhy.
Súkromný kapitál nie je vytlačovaný len tým verejným, ale tiež tým, že nové opatrenia ho odsúvajú na stále podradnejšie koľaje. Pokračovanie v tejto ceste totiž môže spôsobiť katastrofu. Musíme investovať do vzdelania a zaručiť trhom voľnosť. Je tiež potrebné zabezpečiť konkurencieschopnosť a dlhodobé dohody tripartity v oblasti vzdelávania, platov i pracovných hodín. Toto je cesta k rovnosti.
Autor: Steen Jakobsen | hlavný ekonóm Saxo Bank | www.saxobank.sk
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |