Všemocný dlh
- Uverejnené: piatok, 04. november 2011, 00:35
Základná otázka ohľadom investovania, na ktorú by sme si dnes mali odpovedať znie, či dokážeme vyriešiť dlhovú krízu novým dlhom. Politickí úradníci sa snažia na ňu odpovedať kladne už od pádu Lehman Brothers v septembri 2008, kedy vytiahli zbrane naozaj ťažkého kalibru: nulové úrokové sadzby, programy kvantitatívneho uvoľňovania a prirodzene, súčasný grandiózny plán EU, ktorý zahŕňa odpisy gréckeho dlhu, rekapitalizáciu európskych bánk a napákovanie „unikátneho“ EFSF, ktorého zmeny si stále vyžadujú hlasovanie vo všetkých sedemnástich členských krajinách. Investori sa však stále pridŕžajú premisy, že akonáhle bude tento plán uvedený do praxe a USA, Veľká Británia a Japonsko dokážu hrať scrabble s písmenami tvoriacimi zázračné slovo začínajúce sa na „Q“, potom trhom vlastne nič nehrozí. S tým sa do istej miery aj dá súhlasiť, veď to, že finančným trhom chýba racionalita, nie je žiadna novinka. Avšak k tejto úvahe je potrebné ešte pridať vetu, že finančné trhy by mohli byť pokojné za predpokladu, že sa týmito prostriedkami dosiahne (hospodársky) rast, tak ako ho vymedzujú dnešné poučky.
Rast je jednoducho elixírom, ktorý zariadi, aby pominula akokoľvek silná bolesť. Je dlh krajín príliš vysoký? Žiaden strach, zadlžme sa ešte viac, aby sme zo starého dlhu „vyrástli“. Dosahuje miera nezamestnanosti historické maximá? Rast nám pracovné miesta vytvorí. Klesajú akciové trhy? Nič iné okrem ekonomického rastu ich nevylieči. Avšak ekonomický rast je komoditou, ktorej je momentálne na svete nedostatok. Žiadna krajina – dokonca ani Čína – ho nemá dostatok a väčšina vyspelých ekonomík sa potápa do recesie.
Priemerný reálny rast HDP krajín G7
Nedostatok rastu v posledných rokoch je štrukturálnym problémom, nie cyklickým, a preto je relatívne imúnny voči nízkym úrokovým sadzbám, fiškálnym a menovým stimulom. Globalizácia, technologické inovácie a starnúca populácia na celom svete, všetky tieto faktory prispeli k tomu, že politici sa neodvážili po roku 2008 prijať úspornejšie opatrenia a tento stav sa čoskoro zrejme ani nezlepší. Ako ukázali vo svojom výskume ekonómovia Rogoff a Reinhart, dlh krajiny vo výške 80 – 90% HDP slúži ako bariéra pre ďalší rast. Pretože obsluha dlhu a úrokové spredy začínajú pri týchto dlhových úrovniach rásť, stále väčšie a väčšie percento národného outputu musí byť nevyhnutne smerované veriteľom, ktorí sa stávajú pri investíciách v spomaľujúcej sa ekonomike opatrnejší. Začarovaný kruh sa zväčšuje až napokon skončí v dlhovej pasci, resp. pasci likvidity a na svete máme stratenú dekádu podobnú tej japonskej.
Zastavenie tohto nepriaznivého víru udalostí je to, o čo sa v súčasnosti snaží menová politika. Fiškálna politika je vo väčšine vyspelých krajín momentálne veľmi reštriktívna, a tak centrálne banky vzali zodpovednosť na seba, avšak ich snahy žiadne oživenie nepriniesli. Štrukturálnu problémy rastu v rozvinutých ekonomikách nemôžu byť vyriešené švihnutím čarovného prútika a vytvorením stoviek miliárd dodatočnej likvidity. Ak globalizácia bráni najímaniu domácej pracovnej sily, pretože existuje lacnejšia alternatíva vo forme pracovníkov v rozvíjajúcich sa krajinách, potom nízke investičné výnosy len sotva zmenia tento trend. Ak začne obyvateľstvo v USA a v Európe o pár rokov vo veľkom odchádzať do dôchodku a začnú sa aspoň o trochu zodpovednejšie pripravovať na tento prechod, prečo by mali nízke úrokové sadzby znamenať pre nich stimul aby míňali viacej? Práveže budú musieť viac sporiť, aby sa dokázali vyrovnať s tým, že úroky na ich vkladoch, alebo vládne dlhopisy vynášajúce v minulosti 5%, im už nedokážu zabezpečiť starobu, akú si predstavovali.
Odpoveď na otázku zo začiatku článku, či dokážeme vyriešiť dlhové problémy novým dlhom, teda musí pokračovať v negatívnom duchu, pretože nízko výnosný dlh nevytvára rast. Namiesto toho vidíme iba minimálnu tvorbu nových pracovných miest, súkromné investície dosahujúce extrémne nízke úrovne, zmenu paradigmy spotreby na úspory a rast HDP, ktorý je nižší ako „zvyčajne“. Investičné implikácie budú, resp. už sú početné. Hlavným determinantom akciových trhov by mali byť dividendové výnosy a návratnosť kapitálu prostredníctvom spätného odkúpenia akcií a nie rast. Prostredie nízkych úrokových mier takisto nenahráva dlhopisom a ak by aj investor chcel voči nim získať expozíciu, mal tak spraviť cez dlhopisy s krátkodobejšou splatnosťou, ktoré prinášajú „istejší“ zisk. V takom prípade sa však bude musieť uspokojiť s výnosom neprekračujúcim 3%.
Výsledkom nedostatku reálneho rastu vo vyspelých štátoch sú historicky najnižšie výnosy, či už na akciách, alebo dlhopisoch. Akýkoľvek medziročný rast investičného portfólia nad 5% bude môcť byť považovaný za úspech, i keď penzijné fondy, politici a hlavne investori z „Main Street“ očakávajú oveľa viac. Jedným z najväčších problémov ekonomiky, ktorá je založená na raste ceny aktív je to, že ak sa raz dostanú úrokové sadzby blízko nule a diskontovaný budúci cash-flow je zahrnutý v cene, je náročné generovať zisk, ak ekonomický rast zaostáva. A to je práve to, čo sa deje v súčasnosti.
Tento komentár je voľným prekladom publikácie z externého zdroja, ktorý nemusí predstavovať názor analytika alebo spoločnosti TRIM Broker. Poskytnutím i alternatívneho názoru, identického či odlišného k názorom našich analytikov sledujeme zvyšovanie informovanosti našich klientov a odbornej verejnosti o danej problematike.
Zdroj: Bill Gross PIMCO
Autor: Peter Margetíny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |
Škola investora
Pred pár rokmi, keď ešte neexistovali ETF to mali investori ťažké. Ak niekto predpokladal pokles akciových trhov a chcel na tom zarobiť mal iba...
V praxi sa najčastejšie stretávame s tzv. bežnými akciami. S týmito akciami sú spojené právo podielať sa na zisku a na riadení. Tieto...
Keď sa investor rozhodne vstúpiť do sveta akcií, prvým krokom je výber obchodníka, ktorý mu sprostredkuje prístup na burzy, na ktorých chce...