Na konci septembra prišla Nomura s rozobratím eurovalu a jeho budúcnosti. Pozrime sa na pár zaujímavých myšlienok.
Eurozóna má pred sebou iba tri možnosti, z ktorých si európski politici musia vybrať:
Možné návrhy eurovalu
Reštrukturalizácia dlhu je možná iba s dobrým riešením eurovalu. Jeho súčasná podoba je však pravdepodobne veľmi obmedzená a tak padajú návrhy na jeho ďalšie rozšírenie. Ešte nebol schválený ani euroval 2.0 a už sa hovorí o verzií 3.0.
Avšak páková verzia eurovalu je momentálne veľmi nepravdepodobná a vyžadovala by si výrazné zmeny. Pákovanie EFSF cez ECB je len ďalším spôsobom rozšírenia bilancie centrálnej banky. Implementácia takéhoto riešenia zahŕňa zmenu ochoty vlád absorbovať ďalšie záväzky cez ECB.
Jedna z možností, ktorá by mohla byť implementovaná, je odškodniť ECB voči možným stratám z jej programu nákupu cenných papierov (SMP). Je to najelegantnejšie a najefektívnejšie riešenie. To by zároveň vyriešilo neschopnosť EFSF prebrať program SMP, tak ako je plánované.
Plánované zmeny EFSF
Štrukturálne problémy EFSF 2.0
Aj napriek schváleniu EFSF 2.0 všetkými 17 členskými krajinami eurozóny, obávame sa, že kapacita tohto rozšíreného fondu bude pri stabilizácii problémov menovej únie veľmi obmedzená. Konkrétne existuje veľa pochybností o tom, či bude EFSF vo svojom súčasnom formáte schopný prebrať program nákupu cenných papierov ECB. Aj napriek viacerým schváleným zmenám v EFSF, hlavne, čo sa týka nárastu jeho veľkosti, stále nie je jasné, či bude EFSF schopný naplniť to, čo sa od neho očakáva. Samotná rekapitalizácia bankového sektora by mohla stáť €200 miliárd, i keď presné číslo závisí v najväčšej miere od ekonomického scenára, ktorý napokon zažijeme. Ďalej sa odhaduje, že veľkosť potrebná na obnovenie dôvery na dlhopisových trhoch je za hranicami súčasného stabilizačného mechanizmu.
Návrhy na EFSF 3.0
Na základe vyššie spomenutých faktov, nemyslíme si, že EFSF 2.0 predstavuje stratégiu, ktorá má reálnu šancu stabilizovať náladu v eurozóne. Politici zdieľajú tieto obavy, ktoré vyústili do situácie, že sa už teraz začína špekulovať o ďalších návrhoch na zmenu eurovalu.
Jedným z návrhov, ktorý podľa viacerých zdrojov získava medzi politikmi EU na obľube, je akési odškodnenie zo strany EFSF pri nákupe cenných papierov ECB. Znamenalo by to, že zdroje z EFSF by sa použili na garantovanie úverového rizika spojeného s nákupom dlhopisov Európskou centrálnou bankou. Obhajcovia takéhoto riešenia poukazujú na niekoľko jeho výhod.
Napokon, garantovanie SMP programu by sme mohli označiť za opatrenie zavádzajúce našu pozornosť, ktorého cieľom je uvoľniť tlak v periférnych krajinách, najmä, ak bude ECB umožnené pokračovať vo svojich nákupoch.
Debut ESM
Je možné, že ESM sa stane nástupcom EFSF. ESM má flexibilnejšiu štruktúru a jeho veľkosť môže byť navýšená relatívne jednoduchým spôsobom – správnou radou, kde iba nemeckí a fínski ministri financií by museli tento krok konzultovať s národnými parlamentmi. ESM v sebe zahŕňa vyššiu ochranu veriteľov a protistrán a dokáže rýchlejšie vydávať rôzne dlhové inštrumenty na kapitálových trhoch. Avšak možnosť spustiť tento mechanizmus o rok skôr ako bolo plánované (v júni 2012) by nemala pre trhy znamenať dôvod na radosť, keďže jeho krátkodobý dopad by bol zanedbateľný. Treba tiež poznamenať, že zatiaľ čo ESM je flexibilnejšie ako EFSF a poskytuje viacero možností pre využitie finančnej páky, neposkytuje viac finančných zdrojov. Preto tento návrh nepredstavuje cestu spásy, ktorá by mohla vyriešiť dlhovú krízu eurozóny.
Menej pravdepodobný variant EFSF 3.0
Do tejto skupiny môžeme zaradiť zvýšenie veľkostí garancií. Povedali sme, že súčasné garancie vo výške €726 miliárd limitujú množstvo pôžičiek na €440 miliárd, ktoré disponujú ratingom AAA. Schválením EFSF 2.0 sa celkové množstvo poskytnutých garancií môže zmeniť dvoj tretinovou väčšinou. Riziká zvyšovania garancií však nie sú zanedbateľné, keďže trh by na ne mohol reagovať znížením ratingov jednotlivých krajín. Ale zvýšenie množstva zdrojov EFSF na €880 miliárd (ktoré so sebou prináša garancie vo výške €1452 miliárd) zrejme neohrozí rating „jadrových“ krajín, napríklad Francúzka. Toto zvýšenie bude pre Francúzov znamenať rast ich dlhu k HDP o 3%, čo nemusí nevyhnutne znamenať zníženie ich ratingu a tým pádom aj ratingu celého EFSF. Avšak ak by skrachovali periférne krajiny, znamenalo by to rast dlhu až o 12%. Celkovo je ale pravdepodobné, že v súčasných podmienkach ostane najvyšší rating zachovaný.
Pákové možnosti EFSF
Ak by Európska únia bola schopná prísť s realizovateľným systém ako „napákovať“ existujúce zdroje EFSF, mohlo by to viesť k celkom významnej zmene výhľadu pre európske trhy. Navŕšenie EFSF na dvoj až troj triliónový fond, ak by takýto plán skutočne uzrel svetlo sveta, by znamenalo fundamentálnu zmenu vo vnímaní rizika európskeho dlhu, hlavne toho periférneho, avšak je možné, že veľkosť by bola dostatočná aj pre Taliansko a Španielsko . Takéto obrovské množstvo finančných prostriedkov by predsa len bolo schopné oddialiť obavy rozpadu eurozóny na dosť dlhé obdobie.
Európska rekapitalizácia bánk – EFSF 2.0 ako TARP
Súčasťou rozšírených kompetencií EFSF 2.0 je aj rekapitalizácia európskych bánk prostredníctvom pôžičiek jednotlivým vládam, niečo podobné ako americký TARP. Po tomto opatrení volá aj MMF a ostatní globálni lídri a od Európy žiadajú, aby koordinovaným spôsobom poskytla „preventívny“ kapitál dostatočnému množstvu veriteľov v eurozóne s cieľom obnoviť dôveru a zdroje financovania.
Jedným z viacerých použití programu TARP v USA bol program kapitálových nákupov v rámci ktorého sa investovalo $205 miliárd (z celkového množstva $700 miliárd) na záruky ôsmich najväčších amerických bankových domov, z ktorých každý získal $25 miliárd. Najslabší veritelia, medzi ktorých patrili Bank of America a Citigroup, taktiež získali priame kapitálové injekcie a garanciu svojich aktív v ďalších programoch TARPu. I keď sa nepodarilo zastaviť prepad cien akcií amerických bánk, uskutočnené kroky pravdepodobne zabránili priamym krachom v bankovom systéme, čím sa čiastočne podarilo obnoviť dôveru v americký finančný priemysel.
Podľa nedávnej štúdie, ktorú uskutočnila Nomura, sa odhaduje, že veľkosť kapitálu, ktorú potrebujú európske banky, aby spĺňali minimálne požiadavky výšky kapitálu Tier 1 (vlastný kapitál banky k jej rizikovo váženým aktívam) podľa regulácie Basel III (požiadavky na tento ukazovateľ by mohli byť aj vyššie, ak by sa ich domáhal miestny regulátor alebo ak by museli spĺňať požiadavky „GSIFI“, či ak by sa zohľadňoval dlh krajín PIIGS v trhovej cene), predstavuje zhruba €200 miliárd. K tomuto číslu sa vo svojej poslednej štúdii dopracoval aj MMF. Ak by Európa zažila počas najbližších dvoch rokov miernu recesiu, táto suma by vzrástla na €350 miliárd. V prípade najhoršieho scenára – krachu všetkých piatich periférnych krajín, by sa toto číslo vyšplhalo na €675 miliárd, alebo dve tretiny jadrovej kapitálovej bázy. Prirodzene, pri zhoršujúcej sa kríze by toto číslo neustále rástlo.
Kapitálové požiadavky európskych bánk podľa rôznych scenárov
Je teda rozumné predpokladať, že veľká časť finančných prostriedkov EFSF bude pohltená kapitalizáciou bánk. I keď tá môže pomôcť finančnému systému, „riedenie“ kapitálu môže byť pre akcionárov týchto bánk devastujúce. Obmedzené zdroje EFSF preto môže byť použité na poskytnutie likvidity Španielsku a Taliansku, čím by sa možno zrýchlila reštrukturalizácia ich dlhu, avšak pri zostrojovaní EFSF sa práve tomuto scenáru chcelo vyhnúť. V takomto prípade by pre silnejšie vlády Nemecka a Francúzska dávalo zmysel rekapitalizovať svoje banky priamou cestou a nie vyčerpávať zdroje EFSF, i keď celý tento proces by sa musel uskutočniť koordinovaným spôsobom, aby sa zabránilo destabilizácii tých bánk, ktorým by pomoc nebola poskytnutá.
Zdroj: Nomura
Autor: Peter Margetíny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |