Zlato a ekonomická sloboda
- Uverejnené: piatok, 02. september 2011, 17:45
Peniaze sú spoločným menovateľom všetkých ekonomických transakcií. Sú komoditou, ktorá slúži ako prostriedok výmeny, je univerzálne akceptovaná všetkými účastníkmi ekonomiky ako platidlo za tovary a služby a môže byť preto použitá ako uchovávateľ hodnoty, resp. ako prostriedok úspor. Existencia takejto komodity je predpokladom ekonomickej deľby práce. Ak by ľudia nemali určitú komoditu objektívnej hodnoty, ktorá by bola všeobecne akceptovaná ako peniaze, museli by existovať v podmienkach primitívneho barteru, alebo by boli donútení existovať na sebestačných farmách a vzdať sa neoceniteľných výhod špecializácie. Ak by sme nemali prostriedok, ktorý by slúžil ako uchovávateľ hodnoty, čo znamená, že by sme prakticky nemohli sporiť, nebolo by možné žiadne dlhodobé plánovanie a výmena. To, ktoré médium výmeny bude v ekonomike akceptované, nie je určené svojvoľne. Po prvé, prostriedok výmeny by mal byť trvácny. V primitívnych a chudobných spoločnostiach bola napríklad pšenica dostatočne trvácna, aby si plnila funkciu tohto média, keďže všetka výmena sa uskutočňovala iba počas žatvy a ihneď po nej, nakoľko neexistovali žiadne prebytky, ktoré by bolo treba uchovať. Avšak v civilizovanejších, bohatších spoločnostiach, prostriedok výmeny musí byť naozaj odolná komodita, zvyčajne kov. Kov plní túto úlohu dostatočne dobre, pretože je homogénny a deliteľný. Čo je tiež veľmi dôležité, takáto komodita musí budiť dojem luxusu. Ľudské túžby po luxuse nemajú hraníc, a preto vždy existuje po takýchto výrobkoch dopyt a stále budú akceptované. Pšenica je luxusom v podvýživenej spoločnosti, ale nie v prosperujúcej. Cigarety zvyčajne tiež neslúžia ako peniaze, avšak v období po Druhej svetovej vojne v Európe túto funkciu plnili a boli považované za luxus. Samotný pojem „luxusný tovar“ naznačuje nedostatok a vysokú hodnotu.
Pri začiatkoch vývoja peňažnej ekonomiky mohlo byť použitých niekoľko prostriedkov výmeny, keďže viaceré komodity vyhovovali vtedajším podmienkam. Avšak jedna z komodít bude vždy prevyšovať ostatné tým, že je všeobecnejšie akceptovaná. Používanie jediného výmenného média je výhodné z rovnakých dôvodov ako je peňažná ekonomika nadradená barterovej ekonomike: robí výmenu možnou v oveľa väčšom rozsahu. Takýmto prostriedkom môže byť zlato, striebro, mušle, dobytok, alebo tabak; závisí to od konkrétnych podmienok a rozvoja danej ekonomiky. V skutočnosti boli v rôznych časoch všetky použité ako prostriedok výmeny. Zlato má však navrch pred všetkými svojimi súpermi. Od začiatku Prvej svetovej vojny bolo zlato používané v podstate ako výhradný prostriedok výmeny.
Ak by existoval bankový systém založený na zlate, banky by aj naďalej financovali produktívne a ziskové podniky, ktoré by pôžičky bez problémov splácali. Ale ak by sa stali spoločnosti, ktoré sú financované bankovým úverom menej ziskové a meškali by so splátkami, bankári by čoskoro zistili, že nimi poskytnuté pôžičky prevyšujú ich zlaté rezervy a obmedzili by nové úvery zvyčajne tým, že by začali účtovať vyššie úroky. To by viedlo k obmedzeniu financovania nových podnikov a vyžadovalo, aby súčasní dlžníci zlepšili svoju platobnú schopnosť a zvýšili ziskovosť predtým, ako by mohli získať peniaze na ďalšiu expanziu. Preto by v podmienkach zlatého štandardu vystupoval bankový systém ako ochranca ekonomickej stability a „vyrovnávateľ“ rastu. Ak je zlato akceptované ako prostriedok výmeny takmer všetkými krajinami, medzinárodný zlatý štandard by podporoval deľbu práce a medzinárodný obchod. I keď sa jednotky výmeny (dolár, euro, libra, frank) líšia od krajiny ku krajine, ak by boli definované v podmienkach zlata, tieto ekonomiky by boli takpovediac spojené dokopy a neexistovalo by žiadne obmedzenie obchodu alebo pohybu kapitálu. Úvery, úrokové miery a ceny by sa vyvíjali podobne vo všetkých krajinách. Ak by napríklad banky v jednej krajine zvyšovali množstvo úverov v obehu príliš liberálne, úrokové miery by klesali, čo by bolo impulzom pre vkladateľov vybrať svoje zlato a uložiť ho do bánk v iných krajinách, kde sú úroky vyššie. To by ihneď spôsobilo nedostatok bankových rezerv v krajine s „lacnými peniazmi“ a podnietilo ju sprísniť úverové štandardy a vrátiť sa späť k vyšším úrokovým sadzbám, ktoré by jej prinavrátili konkurencieschopnosť.
Úplne slobodný bankový systém, ktorý by bol plne konzistentný so zlatým štandardom ešte nebol dosiahnutý, ale pred Prvou svetovou vojnou, bankový systém v USA (a vo väčšine sveta) bol založený na zlate a hoci vlády príležitostne intervenovali, bankový systém bol viac slobodný ako regulovaný. Pravidelne, následkom prehnanej úverovej expanzie, banky sa „zadlžili“ na hranicu svojich zlatých rezerv, úrokové miery prudko vzrástli, poskytovanie nových úverov sa výrazne obmedzilo a ekonomika sa dostala do prudkej, ale krátkodobej recesie. Boli to práve obmedzené zlaté rezervy, ktoré zabránili nevyrovnanej expanzii podnikateľskej aktivity. Obdobia prispôsobovania sa boli krátkodobého charakteru a ekonomika sa relatívne rýchlo uzdravila.
Ale proces liečby bol nesprávne diagnostikovaný ako choroba: ak nedostatok bankových rezerv spôsobil podnikateľský pokles, zástancovia intervencií chceli nájsť spôsob ako by banky nikdy nemuseli takýto nedostatok zažiť. Ak by banky mohli pokračovať v požičiavaní peňazí do nekonečna, podľa ich predpokladov by už viac nemusel existovať pokles v podnikateľskej produkcii. A tak v roku 1913 vznikol Federálny rezervný systém (Fed). Pozostával z dvanástich regionálnych rezervných bánk vlastnených súkromnými bankármi, ktoré sponzorovala a kontrolovala vláda. Vydávanie úverov týmito bankami je v podstate kryté zdaňovacou mocou federálnej vlády.
Opozícia voči zlatému štandardu rastie najmä z radov obhajcov štátu blahobytu, ktorí si uvedomujú, že zavedenie zlatého štandardu je úzko spojené s nemožnosťou chronicky míňať a viesť rozpočtové deficity. Ak sa nechceme baviť v akademickom žargóne, štát blahobytu nie je nič iné, ako mechanizmus, ktorým vláda konfiškuje bohatstvo produktívnych členov spoločnosti, aby si mohla dovoliť financovať obrovskú škálu svojich sociálnych programov. Za výraznú časť konfiškácie je zodpovedné zdaňovanie. Etatisti si rýchlo uvedomili, že ak si prajú udržať politickú moc, musia dane obmedziť a vydať sa cestou masívnych programov deficitného míňania, čo znamená požičiavanie si peňazí vydávaním vládnych dlhopisov. Opustenie zlatého štandardu umožňuje používanie bankového systému ako prostriedku nelimitovanej expanzie dlhu. Pri jeho absencii neexistuje spôsob ako uchrániť naše úspory pred konfiškáciou prostredníctvom inflácie. Momentálne neexistuje oficiálny bezpečný uchovávateľ hodnoty, pretože ak by existoval, vláda by zakázala jeho držbu tak ako to spravila u zlata počas Veľkej hospodárskej krízy. Ak by sa napríklad každý rozhodol prekonvertovať všetky svoje bankové vklady na striebro, zlato, meď alebo hocičo iné a následne by odmietol akceptovať kreditné karty ako platbu za výrobky a služby, bankové depozity by stratili svoju kúpnu silu. Finančná politika štátu blahobytu vyžaduje, aby vlastníci bohatstva nemali žiaden spôsob ako ochrániť svoje aktíva. Deficitné míňanie je jednoducho schéma konfiškácie bohatstva. Zlato stojí v ceste tohto zákerného procesu. Vystupuje ako ochranca vlastníckych práv. Ak si raz toto uvedomíme, nebudeme mať problémy s pochopením antagonizmu centrálnych plánovačov voči zlatému štandardu.
Autor: Peter Margetíny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |
Škola investora
Popularita ETF v posledných rokoch významne vzrástla. Je to len módna záležitosť alebo jednoduchosť, transparentnosť, nízke poplatky sú...
Vyskúšajte pair trading - moderný spôsob obchodovania. Párové obchodovanie je vysoko profesionálna, veľmi špecifická metóda obchodovania...
Pred samotným vstupom si určíme menový pár, ktorý chceme obchodovať, a zároveň predpoklad, ktorá mena bude posilňovať, a ktorá oslabovať....