Finančné trhy sa v poslednom mesiaci, či dvoch správali divoko a pripravili nám horúce leto. Avšak namiesto toho, aby sme sa snažili prelúskať obrovským množstvom správ, ktorých informačná hodnota je diskutabilná, skôr by sme sa mali snažiť udržať pohľad na „veľký obraz“ a uvedomiť si, aké zmeny nás čakajú v najbližších mesiacoch, resp. rokoch. Takéto niečo je možno ťažšie, ako by sme si mysleli, keďže volatilita dosahuje obrovské rozmery, trh sa hýbe jedným smerom a po zasiahnutí regulátormi sa otočí úplne naopak.
Možno sa práve nachádzame na konci jedného z veľkých globalizačných cyklov, ktoré sa objavili v posledných dvoch storočiach. Ak by toto tvrdenie bolo správne, znamenalo by to, že ešte existuje niekoľko výrazných zmien, ktoré sa musia odohrať predtým ako sa zbavíme najdôležitejších dlhových a platobných nerovnováh, ktoré sa vytvorili za posledných 20 rokov. Tento vývoj bude sprevádzaný znížením globálnej likvidity, prudkým rastom rizikových prémií, výrazným oddlžovaním sa a poklesom nerovnováhy v medzinárodnom obchode a kapitálových tokoch.
Krajiny BRIC a ostatné rozvíjajúce sa krajiny nie sú izolované od vývoja v rozvinutých štátoch a akonáhle sa skončí súčasný investičný boom, ktorý vznikol iba dôsledkom umelo zvýšenej likvidity na celom svete, rozvíjajúce sa krajiny budú ťažko zasiahnuté krízou. Keďže väčšina svetovej spotreby pochádza z USA, Európy a Japonska, kolaps v ich dopyte bude pre krajiny emerging markets veľmi bolestivou záležitosťou. V nasledujúcich dvoch rokoch bude pokračovať pokles spotreby čínskych domácností. Do roku 2013 neprekročí tento ukazovateľ 35% čínskeho HDP ako tomu bolo v roku 2009 a v skutočnosti bude nižší. Čínski lídri chcú tento stav zmeniť a volajú po vyššej domácej spotrebe, ktorou by chceli nahradiť nižší ekonomický rast spôsobený nižším dopytom zo Západu.
Avšak v tejto veci treba byť veľmi skeptický. Nízke úrovne čínskej spotreby nie sú náhodné; práve naopak, sú dôsledkom súčasného ekonomického modelu a nedostatočná spotreba je výsledkom viacerých politík – relatívne nízky rast miezd v pomere k rastu produktivity, podhodnotená mena a predovšetkým umelo nízke úrokové miery, ktoré vygenerovali obrovský rast HDP. Pokiaľ si Peking neuvedomí, že musí zmeniť model rastu čínskej ekonomiky, spotreba bude klesať. Práve Čína bude jedným z kľúčových elementov, ktoré ovplyvnia budúci vývoj – negatívne. Po zvyšok tohto roku a aj v roku 2012 bude čínsky dlh rásť veľmi rýchlo, i napriek pokusom o jeho spomalenie. Tieto snahy stroskotajú, pretože sa sústreďujú iba na špecifické oblasti dlhu a nie na celkovú tendenciu systému vytvárať dlh.
S tým ako klesá čínska spotreba a externé prostredie ostáva nepriaznivé, jedinou možnosťou Číny ako udržať rast HDP sú investície. Čína financuje takmer všetky veľké investície bankovým dlhom a tak väčšie investície musia byť spojené so zvýšením dlhovej záťaže. Čínsky rast sa preto v rokoch 2013 – 2014 začne prudko znižovať a pred koncom dekády bude dosahovať priemernú úroveň 3%. Ak sa pozrieme do histórie, zistíme, že všetky krajiny, ktoré zaznamenali „zázračné“ hodnoty svojho rastu, spôsobené (neefektívnymi) investíciami, skončili na veľmi dlhé obdobie s nízkym, resp. záporným rastom. Týmto obdobiam sa často hovorí stratené dekády a sú ďaleko horšie ako si myslelo tých pár skeptikov, ktorí existovali počas najväčšieho boomu, a nie je dôvod myslieť si, že Čína by mohla byť výnimkou.
A ak centrálna banka bude odolávať zníženiu úrokových sadzieb aj po tom, čo inflácia klesne, čínske spomalenie by mohlo nabrať reálne kontúry už v budúcom roku. Kvôli rýchlo sa zväčšujúcemu dlhovému bremenu, jediným spôsobom ako zabrániť sociálnym nepokojom v Číne je presun bohatstva zo štátneho sektora k domácnostiam. V minulosti získavali čínski obyvatelia len malú časť prudko sa zväčšujúceho koláča a to sa v budúcnosti musí zmeniť, či už formálnou alebo neformálnou privatizáciou. Správnou cestou ako zorganizovať prechod k systému, v ktorom bohatstvo ľudí nie je použité na zvyšovanie bohatstva štátu, resp. jeho vrcholných činiteľov, je zvýšiť mzdy a hodnotu domácej meny a zvýšiť úrokové sadzby. Problémom ostáva, že ak by sa tieto opatrenia urobili hneď a zaraz, viedli by k vážnym finančným ťažkostiam. Takisto by znamenali zvýšenú nezamestnanosť a nižšiu spotrebu a to si žiaden politik dovoliť nemôže. Ak teda v Číne nedôjde ku zmene elity, ktorá by vo svojich rozhodnutiach bola „odvážnejšia“ (čo je veľmi málo pravdepodobné), čínsky zázrak by sa už onedlho mohol vrátiť späť do reality.
Európskych politikov takisto čakajú ťažké časy. Historické precedensy sú jasné. Počas dlhovej krízy sa politický systém roztriešťuje a radikalizuje. Všetci dobre vieme, že krajiny ako PIIGS musia zaplatiť za roky, počas ktorých žili v jednej veľkej party. Jedinou zaujímavou otázkou ostáva, kto zaplatí účet: budú to bežní ľudia, pre ktorých sa nájdenie pracovného miesta stane prakticky nemožným, stredná trieda konfiškáciou jej úspor, malé podniky vo forme zvýšených daní, veľké podniky, ktoré budú znárodnené, cudzinci, alebo veritelia? Rozhodnutie, kto bude platiť je politickým procesom a pretože v hre je príliš veľa, finálne rozhodnutie bude veľmi ťažké. To, okrem iného, znamená, že politická štruktúra sa bude rozkladať a ak Európa nepodnikne rázne kroky v otázke jej fiškálnej integrácie v najbližších dvoch rokoch, nepodnikne ich už nikdy.
To pravdepodobne vyústi do stavu, kedy Španielsko do troch až štyroch rokov opustí eurozónu a bude donútené reštrukturalizovať svoj dlh. To isté čaká Grécko, Portugalsko, Írsko a možno dokonca aj Taliansko a Belgicko. Ak si raz trhy uvedomia, že celkový dlh je príliš veľký, potom sa skutočne stane dlh príliš veľkým a dôsledky takéhoto uvedomenia sú predpovedateľné. Všetci ekonomickí účastníci sa začnú správať spôsobom, ktorý ešte viac zhorší dlhovú krízu až napokon štáty zbankrotujú. Podniky nebudú investovať, veritelia budú požadovať kratšiu dobu splatnosti, zamestnanci budú štrajkovať, politici začnú myslieť ešte krátkodobejšie ako doteraz a banky nebudú požičiavať. Jednou z kľúčových vecí v Európe bude postoj Nemecka. Ak Nemci neprijmú potrebné opatrenia na zníženie prebytku svojho bežného účtu, čo je veľmi nepravdepodobné, „odplata“ deficitných krajín na seba nenechá dlho čakať a bude znamenať, že nemecký rast sa zastaví. Ak tieto krajiny nebudú v obchodnom styku intervenovať, ich nezamestnanosť bude pokračovať v raste. Ak intervenovať budú, donútia Nemcov prehltnúť trpkú pilulku a dôsledky nezamestnanosti pocítia zas oni. Deficitné krajiny sa možno budú najbližšie dva roky snažiť popasovať s vysokou nezamestnanosťou, avšak jej akceptovanie sa po istom čase stane politicky neúnosné a intervencia bude nevyhnutná – takmer s istotou opustia euro a devalvujú. V takom prípade by sa celá ťarcha preniesla na prebytkové krajiny ako je Nemecko a nezamestnanosť by v týchto krajinách nevyhnutne stúpla. Nezabúdajme, že pri kontrakcii globálneho dopytu sú to práve prebytkové krajiny, ktoré trpia najviac. Tento krát tomu nebude inak.
Ako bude v USA pretrvávať vysoká nezamestnanosť a ako politické tlaky, adresované zvyšujúcej sa nezamestnanosti budú rásť, USA, podobne ako Veľká Británia v rokoch 1930-1931, stratí svoju ideologickú oddanosť voči voľnému obchodu a stane sa čoraz viac protekcionistickou. Obchodná politika bude v nasledujúcich rokoch o rozhodovaní, kto ponesie najväčšie bremeno zníženia svetového dopytu. Prebytkové krajiny robia rovnaké chyby, aké spravili Spojené štáty v 20. rokoch a Japonsko v 80. rokoch – myslia si, že sú v dostatočne silnej pozícii, aby mohli diktovať podmienky a odmietajú prijať potrebné opatrenia, aby sa prispôsobili nepriaznivému budúcemu vývoju. V skutočnosti, sú to práve deficitné krajiny, ktoré majú, resp. budú mať najlepšie karty, s ktorými môžu rozohrať veľmi zaujímavú hru. Oni kontrolujú dopyt, ktorý je najvzácnejšou a najhodnotnejšou komoditou na svete.
Autor: Peter Margetíny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |