Falošné opravy stroskotali a priehrada s toxickým dlhom začína presakovať; nestabilita bude „novým normálom“, až pokým sa priehrada nakoniec úplne nepretrhne a finančné status quo nebude zametené pod koberec. Ak ste sa posledný mesiac „vyžívali“ v dianí na finančných trhoch, budete milovať nasledujúce roky: vitajte vo veku nestability. V skratke, Fed a americká vláda predlžujú papierovú ilúziu s miliónmi dolárov v súkromnom aj verejnom sektore. Tieto „vylepšenia“ totálne stroskotali. Ako uviedol Nassim Taleb vo svojej knihe Black swan, je nesprávne myslieť si, že posledné zrnká piesku na dlhovej hromade, napríklad subprime hypotéky, sú zodpovedné za kolaps celej pieskovej, resp. dlhovej duny: maskovanie rizika bolo systémové, a preto sa musela táto naakumulovaná hromada „piesku“ rozsypať bez ohľadu na to, akej povahy boli posledné zrnká. Rovnako nezáleží, na čo si vlády požičiavajú bilióny peňažných jednotiek, pretože default tohto dlhu je neodvratný. Súvahy vlád sú veľmi krehké, to nie je žiadna novinka, veď opýtajte sa samých seba, či by ste investovali do spoločnosti, ktorá má účtovné výkazy v takom stave ako väčšina štátov. Čo by sa stalo, ak by museli jednotlivé štáty prejsť auditom tak ako všetky firmy kótované na burze? Ak by museli štáty vo svojich finančných výkazoch zahrňovať položky ako schodky penzijných systémov, alebo naakumulovaný dlh, podobali by sa skôr Enronu alebo Worldcomu.
Cieľom finančného inžinierstva, ktoré momentálne môžeme pozorovať vôkol seba je snaha zabrániť prílišným turbulenciám a udržovať paru pod kypiacim hrncom čo najdlhšie. Treba si však uvedomiť, že ak sa v komplexných systémoch, akými finančný trh a ekonomika nepochybne sú, umelo potláča volatilita, stávajú sa extrémne krehkými, i keď v istom čase nevykazujú žiadne viditeľné riziká. A práve to je kľúčové. Terajšie modely, ktoré sa používajú v manažmente rizika na celom svete jednoducho zo svojej podstaty nedokážu zachytiť riziká včas, dokážu ich len spätne vyhodnotiť, nakalibrovať do nového modelu a život ide ďalej. To opisuje stav globálnej ekonomiky v roku 2007, krátko predtým ako finančný krach z roku 2008 prekvapil toľko konvenčných ekonómov z Wall Street.
Zámer potláčať fluktuácie zapríčiňuje, že systém je veľmi náchylný na obrovské prepady, ktoré prichádzajú bez varovania a sú považované za udalosti s nízkou pravdepodobnosťou. Rozhodujúcim činiteľom pre pochopenie rastúcej pravdepodobnosti údajne nepravdepodobných krachov je pochopenie rozdielu medzi lineárnym a komplexným systémom. Lineárny systém je taký, kde môžeme jasne určiť kauzálne vzťahy (A spôsobuje B, ktoré vyvoláva C), alebo pravdepodobnosť, ktorú môžeme odhadnúť s vysokou dávkou presnosti (pravdepodobnosť vytiahnutia dvoch es v Blackjacku).
Komplexné systémy, ako finančné trhy, vykazujú charakteristiky chaosu, resp. fraktálnej teórie, ktoré vedú k nepredvídateľnosti. Keď je volatilita a riziko umelo potláčané „štátnymi orgánmi“, výchylky, ktoré by mali za normálnych okolností informovať trhy, sa stratia. Pokusy udržať falošnú stabilitu potláčaním „neželanej“ volatility vytvorili vnútorne krehký systém, ktorý je odsúdený na stále väčšie krízy a obdobia pokoja medzi jednotlivými krízami sa scvrkávajú z rokov na týždne. Riziko vo finančnom systéme je ako voda v uzavretom systéme: nikdy nemôže byť úplne odstránené. Čím je tlak väčší, tým nevyhnutnejšou sa stáva hrozba prasknutia v niektorej z oblastí systému, ktorý bol považovaný za „bezpečný“.
Pravidlá hry s názvom investovanie/špekulovanie sa zmenia bez varovania s tým, ako sa finančné autority budú pokúšať stabilizovať stále chaotickejší finančný systém a tieto pokusy budú mať za následok ešte vyššiu a menej kontrolovateľnú stabilitu. Grandiózne partnerstvo centrálnych štátov a finančnej plutokracie potláčalo prirodzenú explóziu špekulatívneho dlhu, tlačením a distribúciou lacných peňazí a dlžníci spoločne so špekulantmi môžu naďalej predstierať ilúziu svojej solventnosti. Avšak takýto postup má za následok vypustenie dvoch deštruktívnych síl: keďže lacné peniaze sa používajú hlavne na špekulácie takmer na každom fronte, vytvárajú na týchto aktívach bubliny a poháňajú rast nákladov. Dôsledkom toho sme svedkami starých známych problémov: spomínané cenové bubliny, masívne vládne intervencie, finančné podvody a pod.
Štáty a finančníci stoja pred veľmi ťažkým rozhodnutím: ak budú do systému stále nalievať nové a nové peniaze, ich obyvateľstvo sa stane chudobným po tom, čo sa ceny reálnych aktív ako sú potraviny a energie radikálne zvýšia. Nezabúdajme, že ľudia nie sú privilegovaní a nie sú im poskytnuté miliardy dolárov s nulovým úrokom: takéto „šťastie“ má iba finančná elita, ktorá financuje kampane politickej triedy.
Klasická odpoveď kapitalizmu na celú túto frašku je veľmi jednoduchá: akonáhle sa nelimitovaný zdroj lacného kapitálu a morálny hazard zastavia, úrokové sadzby vzrastú a trhy „objavia“ skutočnú cenu vzácneho kapitálu (úspor). Ak sa raz úroky zvýšia, obrovská hromada dlhu sa nebude dať viac obhospodarovať. Dlžníci zbankrotujú, ich aktíva budú rozpredané a ich nezaplatené dlhy budú absorbované ako straty veriteľov.
Toto „odpustenie“ dlhu bude spúšťačom domino efektu, nakoľko budú úvery stále drahšie a ostatné zadlžené subjekty sa dostanú do bankrotu. Inými slovami, status quo je momentálne závislé od neobmedzeného prísunu lacného kreditu, ktorý je vydávaný centrálnymi bankami. Ak bude tento tok pokračovať, inflácia destabilizuje systém; ak sa zastaví, potom ho destabilizujú vyššie úrokové sadzby. Nezáleží na tom, aké kroky prijmeme, výsledok bude rovnaký: nestabilita a destabilizácia. Nikto nepozná presný scenár budúceho vývoja, ale je zrejmé, že tí, ktorí sú otvorení možnosti „veľkého tresku“ majú väčšiu šancu byť pripravení ako tí, ktorí pokladajú deň zúčtovania ako čosi nemožné.
Autor: Peter Margetíny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |