Znárodňovanie ťažobného priemyslu bude pokračovať
- Uverejnené: streda, 24. august 2011, 18:10
V súčasnosti je pre ťažobné spoločnosti najväčším rizikom možnosť znárodnenia ich baní, resp. surovinových zdrojov. Definícia znárodnenia prírodných zdrojov na Wikipedii hovorí o tom, že tento pojem sa používa na opis veľkosti tendencie ľudí a vlád prevziať kontrolu nad prírodnými zdrojmi v konkrétnej oblasti. V posledných 3 rokoch môžeme pozorovať nárast nacionalizmu tohto typu.
V roku 2009 bolo podľa spoločnosti Ernst & Young toto riziko na 9. mieste spomedzi najväčších rizík ťažobných spoločností. O rok neskôr sa vyšvihlo na 4. miesto, ktoré okupovalo spoločne s rizikom tzv. spoločenského súhlasu (problémy s miestnymi komunitami, ktoré môžu, ale aj nemusia schvaľovať ťažobné projekty v okolitom území z environmentálnych a bezpečnostných dôvodov, alebo kvôli nevysporiadanému vlastníctvu pozemkov, na ktorých má ťažba prebiehať). V najnovšom vydaní ostalo toto riziko na 4. mieste, zatiaľ čo riziko znárodnenia sa dostalo na prvú priečku.
Znárodnenie baní a záležitosti týkajúce sa spoločenského súhlasu sú súčasťou širšieho politického rizika pri tomto druhu podnikania. Okrem týchto dvoch rizík sem zaraďujeme taktiež napríklad nestálosť daňových podmienok, licenčné poplatky, sociálne nepokoje a pod.
Ak cena určitej komodity rastie a náklady spojené s jej produkciou nerastú rovnakým tempom, objavujú sa príležitosti obrovských ziskov. Keďže sa ťažobný sektor rýchlo spamätal z finančnej krízy, stal sa takmer ihneď cieľom zvýšeného zdaňovania, zatiaľ čo ostatné sektory ekonomiky boli od daní oslobodené. Od začiatku roku 2011 sme videli veľa krajín, ktoré zmenili pre ťažobný sektor fiškálne podmienky (dane, licencie) a niektoré dokonca začali používať klauzuly „prispôsob sa, alebo odíď.“ Vlády na celom svete začali pri projektoch takisto zvyšovať participáciu miestneho obyvateľstva – za akúkoľvek cenu a tento trend bude naberať na sile.
V posledných 12 – 18 mesiacoch bolo identifikovaných prinajmenej 25 krajín, ktoré oznámili zámer zvýšiť dane, alebo tak už spravili. Poslednými príkladmi sú Ekvádor a Peru. V auguste vyhlásil prezident Ekvádoru, Rafael Correa, že chce zvýšiť licenčné poplatky pre ťažobné spoločnosti zo súčasných 5% na 8%, čím by štátna pokladnica získala v roku 2012 dodatočných $100 – 200 miliónov. Correa nalieha, aby sa tieto poplatky platili ešte pred spustením samotnej produkcie. Schválenie takéhoto návrhu by výrazne znížilo budovanie nových baní. Peru – hlavný producent medi, striebra a cínu – zvýšil dane po tom, čo sa k moci dostal koncom júla ľavicový prezident Ollanta Humala. Neoficiálne zdroje hovoria, že ťažobné spoločnosti súhlasili s takýmto zvýšením. Podľa tohto nového systému, firmy budú platiť poplatky, ktoré sú odvodené od ich prevádzkového zisku a nie od objemu tržieb. Nový systém bude podobný tomu z Čile. I keď nie sú nové licenčné poplatky ešte presne definované, určite budú vyššie ako tie súčasné na úrovni 1 – 3% tržieb. Veľa afrických krajín – ako napríklad Ghana, Namíbia a Tanzánia, ukazujú známky rovnako nesprávnej politiky. Čo je ešte horšie, aj krajiny ako USA alebo Austrália sa zdajú byť naklonené zvýšeniu daní a licencií pre ťažobné firmy.
Vlády zrejme považujú ťažobný sektor za dostatočný zdroj príjmov, ktorým môžu pokryť svoje extra veľké výdavky a deficity, ale tiež si uvedomujú, že tieto spoločnosti poskytujú veľký počet pracovných miest. Je celosvetovým zvykom, že ťažobné firmy podporujú lokálne komunity, poskytujú im rozličné služby, stavajú školy, nemocnice a pod. Okrem toho ešte musia platiť dane a licencie, ktoré sa majú v blízkej budúcnosti zvyšovať. Preto by mala existovať určitá rovnováha medzi požiadavkami komunít a konkrétnej vlády, aby mohli firmy z ťažobného sektora ostať konkurencieschopné. Je naozaj ekonomickou samovraždou zjesť hus, resp. baňu, ktorá znáša zlaté vajcia.
Niekto by si mohol myslieť, že zdravé podnikateľské prostredie sa nachádza tam, kde sa realizujú kapitálovo náročné projekty – ako napríklad bane. Avšak nie je tomu vždy tak; matke prírode nemôžeme povedať, kam má umiestniť vzácne prírodné zdroje a politicky rizikové krajiny sa napríklad nachádzajú medzi top producentmi zlata. Keďže je pre investorov do (nielen) drahých kovov nemožné úplne sa vyhnúť politickému riziku, musia ho akceptovať a snažiť sa ho znížiť rozumnou diverzifikáciou.
Posledné správy hovoria o tom, že „ekonomický génius“, prezident Hugo Chavez oznámil svoj úmysel prevziať kontrolu nad ťažbou zlata vo Venezuele, ktorá ročne vyprodukuje približne 400 000 uncí tohto žltého kovu. S tým ako cena zlata láme svoje historické nominálne rekordy, môžeme predpokladať, že nariadenie nadobudne účinnosť veľmi skoro a venezuelská ťažba zlata začne klesať po tom, čo sa vyplienia najväčšie ložiská s niekoľkými miliónmi uncami zlata.
Trend, ktorý pozorujeme, určite nie správny. S rastúcou cenou podkladového aktíva, napr. spomínaného zlata, producenti tejto komodity by si mali užívať zisky a ich podnikanie by malo prekvitať. Ako sme si ukázali, takéto niečo neplatí v mnohých častiach nášho sveta. Znárodňovanie sa stáva stále väčším strašiakom a odteraz bude už len ťažšie nájsť vhodné teritórium, ktoré je politicky aj ekonomicky vhodné na začatie nového podnikateľského projektu. Efektivita celého ťažobného priemyslu môžete teda isť iba jedným smerom: nadol.
Zdroj: Casey Research
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |
Škola investora
Prinášame vám pár informácií, akým spôsobom je možné tieto komodity obchodovať a pár tipov čo je potrebné pri ich obchodovaní sledovať. Káva,...
Váš pokyn sa úspešne zrealizoval a stali ste sa akcionárom. Okrem dobrého pocitu z vlastníctva spoločnosti Vás čakajú aj starosti. S listinnými...
Dlhopisy patria medzi obľúbené nástroje finančného trhu. Vyznačujú sa nízkym rizikom, ktoré musí investor podstúpiť, jednoduchosťou a relatívne...