Na záver utorkového francúzsko-nemeckého summitu medzi Nicholasom Sarkozym a Angelou Merklovou bolo vydané komuniké, ktoré obsahuje záväzok preskúmať zavedenie tzv "dane z finančných transakcií", tj malú percentuálnu zrážku z hodnoty každého obchodu, ktorej budú podliehať protistrany pri derivátových obchodoch, kam patria napríklad kontrakty CDS. Avšak návrh bol vágny a nedefinoval presne, ktoré trhy budú dotknuté.
Koncept finančnej dane vždy uprednostňovali ťažkosťami sužovaní politici. V predchádzajúcich prípadoch to bol koncept známy ako "Tobinova daň", pomenovaná po laureátovi Nobelovej ceny Jamesovi Tobinovi. Ten prvýkrát prišiel s touto myšlienku po kolapse Bretton Woodského systému, ktorý kontroloval menové trhy.
Tieto myšlienky sa dostávajú k slovu vždy v ťažkých časoch a bolo tomu tak aj počas krízy Európskeho monetárneho systému v roku 1992 a počas Ázijskej krízy v rokoch 1997 / 8. Nie je teda divu, že súčasná kríza opäť vytiahla zo skrine tento príšerný koncept aj s jeho kostlivcom.
Medzi politikmi patrí k tradícii obviňovať veľkých a škaredých špekulantov; od Harolda Wilsona a jeho škriatkov z Zürichu (ktorí sú zjavne zodpovední za krízu britskej libry v roku 1964) až po malajského premiéra Maharitu, ktorý v roku 1997 obvinil Georgea Sorosa a hedgeové fondy.
Je oveľa ľahšie hľadať takýchto obetných baránkov ako pripustiť fundamentálne ekonomické nedostatky, ktoré momentálne znižujú hodnotu meny alebo stoja za raketovým rastom úrokov na dlhopisoch.
A prečo si nevziať na paškál banky? Sú vďačným cieľom a pri vytváraní klamstiev okolo derivátov zaistených hypotekárnymi úvermi, ktoré takmer potopili svetový finančný systém, hrali nepochybne hlavnú úlohu. Mohlo by to byť pre všetky bezbolestné riešenie?
Odpoveď znie: nemohlo. Vôbec to nebude bezbolestné. Po prvé, ak by takáto daň bola na finančné trhy uvalená (a na ktoré trhy? FX? Akciové? Dlhopisové? CDS?), zafungoval by zákon neplánovaných dôsledkov. Na týchto trhoch by došlo k redukcii likvidity a protistrán, pretože ochota vstupovať do veľkých obchodov by sa znížila. To by znamenalo, napríklad na FX trhoch, že tí, kto sa skutočne zaisťujú, by platili viac, čo by malo dopad na ziskovosť daného odboru a to by vôbec nijako neprispelo ku krehkému ekonomickému oživeniu Západu. V prípade niektorých mien by mohlo dôjsť dokonca k tomu, že by nebolo vôbec možné nájsť za zodpovedajúcu cenu protistranu pre menové zaistenia.
A k tomu pridajte nevyhnutný dopad na zisky bánk a reťazový efekt, ktorý by mal vplyv na ochotu a schopnosť poskytovať pôžičky.
Takže v skutočnosti by daň uvalené na banky postihla ich klientov.
Vlastne sa netreba obávať, že v skutočnosti by takáto daň bola politicky prijateľná, pretože by vážne poškodila európsky finančný sektor a viedla by k jeho presunu do New Yorku, Singapuru, Hong Kongu atď atď Keď by k tomuto opatreniu pristúpila iba Eurozóna alebo dokonca len EÚ (pričom Británia by toto nikdy nepodpísala), potom počas pár mesiacov pred tým, než by opatrenie nadobudlo účinnosť, by trhy opustili Európu a presunuli by sa do atraktívnejších lokalít. To by malo pre európske finančné centrá zničujúce dôsledky.
Na druhú stranu, keby Eurozóna toto opatrenie zaviedla, potom by z toho samozrejme bez pochyby mohutne profitoval Londýn, mesto, o ktorom som sa už zmieňoval.
Autor: Nick Beecroft | Senior Market Consultant | Saxo Bank
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |