V súčasných problémoch sa nachádzame z dôvodu prehnaného pákového faktu a nadmernej spotreby, ktorá bola financovaná nadmerným kapitálom. A nesúvisí to iba s politikou Bernankeho alebo Greenspana, ale s ukončením zlatého štandardu a dokonca aj predtým to bola práve táto misalokácia kapitálu, ktorá nás prinútila vzdať sa zlatého štandardu. Ak by bol kapitál alokovaný produktívne, potom by podľa definície mal dlh, ako percento HDP, klesať. Celkový dlh síce môže rásť, ale efektívna alokácia kapitálu vždy znamená, že ekonomika bude rásť rýchlejšie ako dlh, čo tiež znamená, že získavate pozitívnu a nie negatívnu reálnu návratnosť kapitálu. Jednoducho, roky centrálneho plánovania vyústili do najväčšieho experimentu kapitálovej misalokácie v celej histórii. Skutočne, ak sa na vec pozriete z ktorejkoľvek strany, kapitál trpel obrovskou misalokáciou niekoľko rokov.
Korporátne zisky... alebo dlhom financovaná Ponziho schéma?
Obrovské zisky firiem sú založené na tom, že spoločnosti poskytnú svojim zamestnancom mzdu, čo znamená, že si môžu kúpiť výrobky, ktoré vyprodukovali tým, že si na ne požičajú; inými slovami, je to gigantická Ponziho schéma, ktorá sa môže skončiť iba krachom. Bez toho, že by domácnosti neakumulovali dlh, neexistovali by trh, na ktorom by mohli svoje výrobky predať a bez toho, že by zamestnanci získavali dostatočnú mzdu, dlh by vždy musel defaultnúť.
Takéto niečo si vyžadovalo výdatné zvýšenie finančných inovácií, aby sa udržiavala ilúzia korporátnych ziskov nažive. Samotná inovácia finančného sektoru je ďalšou formou kapitálovej misalokácie a bráni skutočným inováciám – aby sa udržala táto ilúzia, stále väčšie množstvo ekonomického outputu sa musí vyčleniť na jej pokračovanie, čo len viac obmedzuje správne prerozdelenie zdrojov.
Inovácie sa vždy nachádzajú v rozpore s existujúcimi podnikmi, čo sa najviac prejavuje pri spore medzi krátkodobými a dlhodobými prioritami. Druhým handicapom inovácií je spôsob ako sa dosahuje efektivita: „rozbitím“ jednoduchých úloh na ešte menšie a opakujúce sa úlohy. Táto špecializácia je najväčšou silou danej spoločnosti, ale taktiež jej najväčšou slabosťou. Skutočná inovácia totižto nie je „opakovateľná“ a predpovedateľná. Práve naopak, je to nerutinná a neistá záležitosť.
A vinníkom je....
Nízke úrokové sadzby podporujú prebytočnú spotrebu. Keď Američania začali byť negatívne ovplyvňovaní ropným vrcholom v ich krajine, nesnažili sa svoj problém vyriešiť zlepšenými inováciami, ale globálnym zdanením zdrojov rovnako ako Európa, resp. veľká Británia pred 100 rokmi cez svoje kolónie a v súčasnosti pomocou WTO. Globalizácia vždy bola o získavaní zdrojov.
Zisk bez produktivity môže existovať iba obmedzený čas. A tak nám ostala hromada dlhu, kapitálu a práce, ktoré sú v súčasnom svete neužitočné. Ako sa zbavíme dlhu? Sme v dlhovej pasci, kde akékoľvek zvýšenie úrokov bude znamenať stop pre potenciálnu obnovu? Prirodzene, cesta bude tŕnistá, ale nízke úrokové sadzby sú príčinou problému a nie riešením. Príliš dlhú dobu žijeme v prostredí s nízkymi, resp. negatívnymi reálnymi úrokovými sadzbami, ktoré podporovali nadmernú spotrebu a teraz potrebujeme vyššie úrokové miery, aby sme nasmerovali kapitál opäť ku skutočným inováciám; jednoducho, skutočná cena kapitálu sa musí zvýšiť. Nezáleží na tom, ako sa bude snažiť Fed, alebo ministerstvá financií na celom svete, náklady kapitálu sa zvýšia. Dlhopisovým trhom musí byť umožnené, aby odpísali istú časť tohto dlhu, a tým pádom odstránili spomínanú misalokáciu.
Nie je to dlhová pasca, ale „pasca Fedu“
Znamená to, že sa nachádzame v bode, kedy Fed nemôže zvýšiť úroky? Celkom úprimne, ani tak moc nezáleží na tom, čo Fed spraví; reálne úroky musia stúpnuť, resp. stúpajú a stúpať aj budú. Čím viac centrálna banka a vláda (nesprávne) prerozdeľuje kapitál, tým viac musia stúpnuť náklady na tento kapitál. Jediný spôsob, ako by sme mohli znížiť reálne úroky, je objavenie obrovského zdroja lacnej energie, napr. fosílnych palív, alebo technológie, ktorá umožní nenákladné dodanie termonukleárnej energie. Inak zažijeme zvýšené náklady na kapitál, ktoré spôsobia deštrukciu dopytu.
Zlúčenie menovej politiky centrálnych bánk so skutočnou cenou kapitálu musí byť prvým krokom pri náprave nesprávnej alokácie. Správne nastavenie rámca menovej a fiškálnej politiky založené na reálnych dátach (nie napríklad na podvodnom meraní inflácie prostredníctvom CPI) musí byť absolútnou prioritou.
I keď si politici a investori uvedomujú, že nadmerný dlh vytvoril všetky možné bubliny, robia všetko preto, aby zabránili racionálnemu oddlžovaniu sa. Jedným z najlepších spôsobov ako merať náklady na kapitál je cena zlata. Niekoľko rokov zlato klesalo s tým, ako sa tlačili neobmedzené množstvá fiat peňazí a pokračovalo sa v tejto neudržateľnej Ponziho schéme, ktorá sa však teraz rozpadá a zlato na tento fakt reaguje.
Problémom ostáva, že celkový svetový dlh sa zvyšuje. Ako poukázala agentúra Fitch, čínsky dlh expanduje v každom z posledných 3 rokov „rýchlosťou“ 40% HDP. Čína teraz nezískava takmer žiaden rast na dodatočnú jednotku dlhu. S každou touto ďalšou jednotkou dlhu sa len dostávame hlbšie do čiernej diery.
Dočkáme sa triedneho konfliktu?
I keď posledné čísla zo súkromného sektoru neveštia nič dobré, pravdou ostáva, že mzdové ohodnotenie vo verejnom sektore sa príliš nezmenilo. Zdaňujeme produktívnu súkromnú ekonomiku na úkor neproduktívnej štátnej sféry. Toto sa raz musí skončiť, resp. bolo by pre všetkých lepšie, ak by sa to skončilo. Veľmi zlým krokom by v tejto situácii bola ďalšia integrácia Európskej únie na fiškálnu úniu – takýmto krokom by neproduktívny transfer ešte viac získal na sile. Taktiež by sme nemali podporovať výtržnosti v Londýne tým, že im v médiách venujeme takú obrovskú dôležitosť; práve naopak, donúťme týchto ľudí zaplatiť za škody, ktoré spôsobili a za čas ozbrojených zložiek (a našich peňazí, resp. peňazí Angličanov), ktoré sa takýmto neefektívnym spôsobom premrhali.
Prečo sme kapitál nesprávne alokovali takú dlhú dobu? Do určitej miery by sme mohli obviniť aj demokratické usporiadanie spoločnosti, ale rozhodujúcu úlohu zohrala kultúra, ktorá podporuje politikov v uprednostňovaní krátkodobých záujmov pred dlhodobou prosperitou krajiny. Tento problém treba jasne pomenovať a postaviť sa mu zodpovedne tvárou v tvár.
Záverom môžeme zhrnúť, že skutočná cena kapitálu musí vzrásť a stane sa tak defaultom tým, či oným spôsobom; dlh musí byť odstránený. Inovácie finančného sektora musia byť nahradené inováciami vo vede a inžinierstve. Pokiaľ sa dlhu nezbavíme a nezačneme kapitál alokovať správnym smerom, ekonomický rast na každú jednotku dodatočného dlhu bude pokračovať vo svojom poklese.
Zdroj: UBS, Andy Lee
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |