Kríza politickej ekonómie
- Uverejnené: nedeľa, 14. august 2011, 21:10
Klasickí ekonómovia ako napríklad Adam Smith alebo David Ricardo nikdy nepoužívali termín „ekonómia“ samostatne. Vždy používali pojem „politická ekonómia“. Pre týchto ekonómov bolo nemožné porozumieť politike bez ekonómie a naopak, ekonómii bez politiky. Isteže, tieto dve oblasti sa v mnohom odlišujú, ale sú aj úzko prepojené. Samostatné používanie pojmu „ekonomika“ nebolo bežné až do neskorého 19. storočia. Smith chápal, že zatiaľ čo efektívny trh môže vzniknúť iba rozhodnutiami jednotlivcov, tieto rozhodnutia sú formované politickým systémom, v ktorom sú uskutočňované, tak ako je politický systém tvarovaný ekonomickou realitou. Pre klasických ekonómov bol politický a ekonomický systém navzájom prepojený a a existenčne boli tieto sústavy navzájom závislé.
Súčasná ekonomická kríza je krízou politickej ekonómie. Ba čo viac, musí byť chápaná ako globálna kríza, ktorá obklopuje Spojené štáty, Európu a Čínu, ktoré sa síce v detailoch odlišujú, avšak zhodujú sa v tom najdôležitejšom: vzťahom medzi politickým usporiadaním a ekonomickým životom. Sme svedkami krízy politickej ekonómie v globálnom rozsahu. Pozrime sa ako táto kríza vznikla.
Pôvod krízy
Ako všetci vieme, zdrojom súčasnej finančnej krízy bol krach na trhu so „subprime“ hypotékami v USA. Ak by sme chceli byť presnejší, povieme, že kríza sa zrodila vo finančnom systéme, ktorý generoval papierové aktíva, závisiace od ceny nehnuteľností. Predpoklad bol ten, že ceny domov budú vždy len rásť. Ukázalo sa však, že tento predpoklad bol nesprávny. Ceny nehnuteľností klesli a hodnota papierových aktív sa nedala správne odhadnúť. Celý americký finančný systém sa dostal do mŕtveho bodu a kríza sa rozšírila aj do Európy, kde mnohé finančné inštitúcie nakupovali tieto „aktíva“.
Z pohľadu ekonómie sa jednalo o finančnú krízu: otázkou bolo, kto stratil, resp. kto získal na tomto vývoji a koľko. Z hľadiska politickej ekonómie stojíme pred iným problémom, a síce legitímnosti finančnej elity. Rozmýšľajme o národnom systéme ako o skupine viacerých podsystémov – politický, ekonomický, vojenský a pod. A teraz rozdeľme ekonomický systém na ďalšie podsystémy – veľké množstvo rozličných korporácií so svojimi vlastnými elitami, samotný finančný systém atď. Áno, takéto niečo je zľahčovaním situácie, avšak podstata ostáva rovnaká, a síce, že jeden z týchto systémov, finančný systém, zlyhal a tento bankrot bol spôsobený rozhodnutiami finančnej elity. To malo za následok obrovský politický problém, ktorý ani tak nespočíval v nedôvere v niektorý konkrétny finančný nástroj, ale skôr v kompetentnosť a poctivosť finančnej elity. Ľudia nadobudli dojem, že finančná elita bola buď hlúpa, alebo nečestná.....alebo oboje. Prevládal názor, že títo „nadľudia“ porušili všetky princípy sociálnej a morálnej zodpovednosti s cieľom obohatiť sa na úkor spoločnosti ako celku.
Pravda, či nepravda, takéto vnímanie malo za následok vznik vážnej politickej krízy. Toto bola skutočná systémová kríza, v porovnaní s ktorou bola kríza finančných inštitúcií iba triviálnou záležitosťou. Otázkou bolo nielen to, či bol politický systém schopný krízu vyriešiť, ale aj to, či dokáže usvedčiť páchateľov. Alebo inak, ak finančná kríza v sebe nezahŕňa známky kriminality ako takej, ako je možné, že politický systém nevytvoril zákony, ktoré by spravili z takéhoto konania kriminálny čin? Spolčila sa politická elita s finančnou elitou?
Sledovali sme krízu dôvery vo finančný systém a krízu dôvery v politický systém. Postup americkej vlády zo septembra 2008 bol snahou vyrovnať sa najskôr so zlyhaním finančného systému. Mnohí očakávali, že bude nasledovať snaha riešiť aj zlyhanie finančnej elity, avšak to sa nestalo. Skôr naopak, v súčasnosti prevláda mienka, že minutím obrovského množstva finančných prostriedkov na stabilizovanie finančného systému, politická elita umožnila finančnej elite viesť celý systém iba podľa svojho vlastného uváženia.
Kríza v Európe a v Číne
Otázka dlhu jednotlivých krajín znamenala vznik finančnej a taktiež politickej krízy aj v Európe. I keď finančná kríza v USA určite ovplyvnila Európu, európska politická kríza bola zhoršená následnou recesiou. Spoločnou črtou americkej a európskej krízy bola záchrana finančných inštitúcií. Európa však nekonala ako celok pri problémoch svojich bánk, ale riešila ich problémy na národnej úrovni, kde sa každá krajina sústreďovala výlučne na svoje vlastné banky a zdalo sa, že ECB vo všeobecnosti zvýhodňuje severnú Európu a hlavne Nemecko. Najviac viditeľné to bolo pri vzniku krízy v krajinách PIIGS.
Existujú dve verzie príbehu. Tá prvá, nemecká verzia, ktorá sa stala rozšírenejšou hovorí o tom, že Grécko a jemu podobné krajiny, sa dostalo do dlhovej krízy z dôvodu nezodpovednosti gréckej vlády, ktorá dopustila, aby si krajina dlho žila nad svoje pomery a teraz Gréci očakávajú, že ostatní, najmä však Nemci, ich budú zachraňovať.
Grécka verzia, o ktorej sa hovorí menej zas poukazuje na to, že Nemci zmanipulovali Európsku úniu vo svoj prospech. Nemecko je tretím najväčším exportérom, po Číne a Spojených štátoch. Vytvorením voľnej obchodnej zóny, Nemci vytvorili „nedobrovoľné“ trhy pre svoje tovary. Počas prosperity v prvých 20 rokoch si túto skutočnosť nikto nevšímal, avšak akonáhle udrela kríza, neschopnosť Grécka devalvovať svoju menu a spôsobilosť Nemecka pokračovať v exporte bez toho, že tento export mohol byť kontrolovaný Gréckom, ešte viac zhoršil recesiu v tejto stredomorskej krajine, čo napokon viedlo k dlhovej kríze. Ba čo viac, regulácie z dielne Bruselu zlepšili postavenie Nemecka natoľko, že Grécko sa dostalo do bezvýchodiskovej situácie.
To, ktorá verzia je pravdivá, teraz nie je podstatné. Jadrom problému ostáva, že Európa čelí dvom politickým krízam, ktoré vznikli vo svete ekonómie. Jedna kríza je podobná tej americkej a je založená na viere, že európska politická elita ochránila finančnú elitu. Druhá kríza je výsostne európskou, regionálnou záležitosťou, v ktorej si jednotlivé časti Európy navzájom nedôverujú. Práve táto kríza by sa pre Európu mohla stať osudovou.
Americká a európska kríza má výrazný dopad aj na Čínu, ktorá ako svetový exportér číslo jedna, je rukojemníkom externého dopytu, hlavne z USA a z Európy. Keď sa Američania a Európania dostali do recesie, čínska vláda musela zápasiť s krízou zamestnanosti. Ak by sa továrne začali zatvárať vo veľkom, ľudia by sa stali nezamestnanými a celková nezamestnanosť v Číne by mohla viesť k závažnej sociálnej nestabilite. Čínska vláda odpovedala dvoma spôsobmi. Továrne udržala v chode tým, že znížila ceny na takú úroveň, kedy sa ziskové marže exportérov doslova vyparili. Vláda takisto poskytla bezprecedentné množstvo úverov podnikom, ktoré čelili defaultu len, aby ich udržala v biznise.
Táto stratégia samozrejme fungovala, ale samozrejme za cenu výdatnej inflácie. To viedlo k druhej kríze, kedy sa pracovná sila musela vysporiadať so zmenšením ich, už aj tak nízkeho, reálneho príjmu. Čínska vláda teda zvýšila platy, ktoré znamenali zvýšené náklady na výrobu tovarov určených na export, čo spravilo čínske mzdy menej konkurencieschopné.
Kríza legitimity
Je potrebné porozumieť, že sa tu nejedná o žiadnu ideologickú nadstavbu. Aj ľavičiari, aj pravičiari sa nachádzajú v rovnakom myšlienkovom procese – spochybňujú legitímnosť elít. A to je práve ďalšia kríza, ktorú by sme mohli zažiť – delegitimizácia elít. Pri takomto scenári by sa vynorilo obrovské množstvo odmietavých postojov, ale ich samotní zástancovia by neboli schopní poskytnúť svoju vlastnú alternatívu. V USA by to viedlo k mentálnej paralýze, v Európe k preneseniu právomocí na národný štát a v Číne k regionálnej fragmentácii a konfliktom.
Toto všetko sú extrémne závery a existuje veľa nepredvídateľných podmienok, ktoré môžu situáciu dosť výrazne zmeniť. Ale nemôžeme porozumieť tomu, čo sa okolo nás deje bez pochopenia dvoch elementárnych faktov. Ten prvý hovorí, že ak aj ekonomicko-politická kríza nie je globálna, je prinajmenšom značne rozšírená a revolty, ktoré môžeme v súčasnosti sledovať majú svoje vlastné korene, ale určitým spôsobom sú s touto krízou prepojené. Druhý fakt spočíva v tvrdení, že kríza je ekonomickým problémom, ktorý bol spúšťačom politického problému, ktorý zas robí ekonomickú situáciu ešte horšou.
Súčasní nasledovníci Adama Smitha môžu veriť v autonómnu ekonomickú sféru odpútanú od politiky, ale Adam Smith bol ďaleko viac „rafinovaný“. Preto nazval svoju najslávnejšiu knihu Bohatstvo národov, ktorá, ako jej názov prezrádza, je o bohatstve, ale takisto o národoch. Je to dielo politickej ekonómie, ktorá nám môže poskytnúť neoceniteľné informácie o situácii, v ktorej sa momentálne nachádzame.
Zdroj: Stratfor
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |
Škola investora
Popularita ETF v posledných rokoch významne vzrástla. Je to len módna záležitosť alebo jednoduchosť, transparentnosť, nízke poplatky sú...
Vyskúšajte pair trading - moderný spôsob obchodovania. Párové obchodovanie je vysoko profesionálna, veľmi špecifická metóda obchodovania...
Pred samotným vstupom si určíme menový pár, ktorý chceme obchodovať, a zároveň predpoklad, ktorá mena bude posilňovať, a ktorá oslabovať....