Mohli by sme tvrdiť, že v podstate celý svet je už keynesiánsky a musí teraz zápasiť s týmto druhom politiky, ktorý doviedol globálnu ekonomiku do finančnej čiernej diery. Sme svedkami globálneho zlyhania - zlyhania, ktoré najlepšie pochopíme preskúmaním tzv. pasce likvidity a čiernej diery keynesiánstva.
Čo je pasca likvidity? Jednoduchá definícia z Wikipedie hovorí, že pasca likvidity je, podľa keynesiánskej ekonomickej školy, situácia, kedy je monetárna politika neúčinná v stimulovaní ekonomiky, či už znižovaním úrokov, alebo zvyšovaním menovej zásoby. Pasca likvidity sa zvyčajne objaví v čase, keď očakávania nepriaznivého ekonomického vývoja majú za následok, že osoby s likvidnými aktívami nie sú ochotné investovať.
V reálnom svete to znamená približne nasledujúce. Disponujete sto eurami likvidných aktív, povedzme hotovosťou, ktorú ste si ušetrili z vášho príjmu. Túto sumu by ste mohli znásobiť o ďalších €1000, ktoré by ste si požičali pri nízkom úroku a pôvodných €100 by ste použili na splácanie nového dlhu, ale keďže váš budúci príjem je neistý, nechcete si vziať na plecia viac dlhu, aj keby bol úrok nulový. Veď ako by ste si mohli byť istý, že budete schopný zo svojho príjmu splatiť istinu?
Svojich €100 by ste teda mohli jednoducho minúť, ale keďže máte všetko, čo je k životu potrebné a váš budúci príjem je neistý, budete uprednostňovať bezpečnosť úspor pred marginálnym výnosom plynúcim z vlastníctva ďalších „čačiek“.
Alebo by ste svoje voľné peňažné prostriedky mohli minúť na zamestnanie osobného asistenta (za predpokladu, že podnikáte), ale keďže sú vaše budúce tržby nepredvídateľné, budete radšej pracovať o pár hodín dlhšie a ponecháte si svojich €100. A čo takto si kúpiť nejaký nový softvér, ktorý zabezpečí, že budete viac produktívny a nebudete musieť nikoho zamestnať. Hm, avšak načo sa znepokojovať nejakou efektivitou, keď pri najlepšom scenári budete aj tak len na svojom a v najhoršom prípade aj tak skrachujete?
To je pasca likvidity: tí, ktorí majú hotovosť a schopnosť požičať si, nie sú ochotní svoje prostriedky minúť, alebo investovať do nových zamestnancov a podnikateľských aktív. Ich hotovosť (likvidita) je „v pasci“ v tom zmysle, že netúžia, resp. nepotrebujú svoju hotovosť minúť alebo investovať. Podľa štandardného prístupu keynesiáncov k ekonomike, jedinou skutočnosťou, ktorá bráni vlne ďalšieho míňania a investovania je nedostatok dôvery v budúci rast.
Samozrejme, takýto postoj je nesprávny. Keynesiánstvo je slepé voči čiernej diere dlhu: v určitom bode sa stratí schopnosť a/alebo ochota požičiavať si stále viac. Žiadne množstvo monetárneho uvoľňovania alebo nalievanie nových peňazí bankám nemôže podnietiť od istého momentu míňanie a ešte väčšie zadlžovanie. Keynesiánstvo je taktiež slepé voči nevyhnutnosti zbaviť sa súčasného dlhu: kľúčom k uvoľneniu nového míňania a investíciám nie je poskytnutie dodatočnej likvidity, ale splatenie/zbavenie sa dlhu, ktorý sa v systéme nachádza. To by napríklad znamenalo koniec pre všetky banky, ktoré sú „too big to fail“.
Keynesiánci takisto nevidia čiernu dieru delegitimizácie: jedným z dôvodov, prečo nikto nechce míňať alebo investovať je (ne)dôvera v štátne finančné inštitúcie. Teraz, keď inštitucionálna kredibilita klesla pod bod mrazu, nemôže byť obnovená bez hlbokej štrukturálnej transformácie, ktorá v sebe zahŕňa obmedzenie politickej a finančnej moci Wall Street a bánk, ktoré narástli do gigantických rozmerov.
Pozrime sa teraz na tri „recepty“, ktoré by podľa keynesiáncov mali byť použité na odvrátenie pasce likvidity. Jedným zo skutočne klasických návrhov je to, aby si vlády neprestali požičiavať (koniec koncov, úroky sú nízke a úspory ležia na účtoch a „nepracujú“) a míňali s cieľom vytvoriť dopyt a pracovné miesta. Druhý návrh riešenia nám predostrel Lars Svensson, ktorý je momentálne viceguvernérom švédskej centrálnej banky, podľa ktorého existuje veľmi jednoduchý spôsob ako sa vyhnúť pasce likvidity, a síce devalvovať menu. To naštartuje ekonomiku a my sa vyhneme deflácii. Jeho návrh necháme na posúdení každom z vás. Tretím spôsobom je podľa niektorých ekonómov to, aby Fed všetkých presvedčil, že má v pláne vytvoriť vyššiu infláciu. Ak miera inflácie stúpne a nominálne úrokové sadzby ostanú na súčasných úrovniach, potom klesnú o infláciu upravené (reálne) úroky, čo spôsobí, že ľudia si budú požičiavať a míňať. Príjmy rastú s infláciou, zatiaľ čo dlhy nie a bolo by preto ľahšie ich splatiť.
Vyskúšali sme všetky tri uvedené keynesiánske politiky a všetky tri úplne zlyhali. Masívne fiškálne stimuly len skutočne minimálnym spôsobom (a krátkodobo) podporili ekonomickú aktivitu a v naštartovaní míňania neuspeli vôbec. Všetko, čo sa nimi dosiahlo bolo ďalšie oddlžovanie sa spotrebiteľov a podnikov, ktorí mali obrovské problémy so splácaním tej hromady dlhu.
Čo sa týka znehodnocovania meny, kroky Fedu zdevalvovali americký dolár o 32% od začiatku tohto tisícročia a o 17% od roku 2008. Skôr ako nakopnutie spotreby a investícií, táto výrazná devalvácia znamenala dramatickú stratu kúpnej sily rezervnej meny. Žiaden národ v celej histórii ľudstva dlhodobo neprosperoval tým, že nepretržite znehodnocoval svoju menu.
Pri inflácii zabudli keynesiánci, že namiesto toho, aby zvýšená inflácia podnietila ľudí míňať, míňať a míňať, vysala ešte viac kúpyschopnosť strednej a nižšej triedy, ktorých reálne príjmy klesajú už niekoľko rokov.
Riešenie 1: Fiškálne stimuly. Zlyhanie.
Riešenie 2: Devalvácia meny spôsobená centrálnou bankou. Zlyhanie.
Riešenie 3: Inflácia vyvolaná centrálnou bankou. Zlyhanie.
Všetky keynesiánske učebnicové príklady ako sa vyhnúť čiernej diere pasce likvidity boli použité v globálnom rozsahu a v globálnom rozsahu aj stroskotali. Riešenie je však jednoduché: odpíšme všetok toxický dlh (akýmkoľvek spôsobom), nechajme padnúť všetky „too big to fail“ banky a obmedzme politický vplyv bánk, ktoré ostanú. Pokiaľ sa k takému niečomu neodhodláme, ostane pasca likvidity čiernou dierou, ktorej sa ekonomika jednoducho nemôže vyhnúť.
Zdroj: OfTwoMinds
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Britská libra | 0.9172 | -1.54 % |