Budúca svetová veľmoc sa volá Nemecko
- Uverejnené: piatok, 29. júl 2011, 16:00
Dnes už každý vie, že budúcnosť Európy závisí v najväčšej miere od rozhodnutí Nemecka. Avšak v povojnovej ére sa ostatné krajiny nesprávali k Nemecku príliš úctivo, vyciciavali jeho (hlavne finančné) zdroje iba preto, aby zakryli problémy vo svojich vlastných systémoch. Prihliadnuc na masaker zapríčinený Druhou svetovou vojnou, väčšina Európanov – a dokonca aj veľa Nemcov –považovali takéto niečo za celkom odôvodniteľné a správne. Nemecko svedomito plnilo príkazy ostatných, hlavne Francúzov a vypisovalo jeden šek za druhým, aby poistilo európsku solidaritu.
Avšak s koncom Studenej vojny a znovuzjednotením krajiny, Nemci začali opäť zastupovať svoje vlastné záujmy. Súčasná európska finančná kríza môže byť komplikovaná do takej miery, ako ju niekto komplikovanou chce spraviť, ale odstráňte všetky tie debaty o dlhopisoch, defaultoch a nákladoch na poistenie dlhu (CDS) a jadro celej záležitosti spočíva v týchto troch bodoch:
- Európa nemôže fungovať ako zjednotená entita, ak ju niekto pevnou rukou neriadi.
- V súčasnosti je iba Nemecko krajinou s dostatočne veľkou ekonomikou a počtom obyvateľov, ktorá môžu takúto kontrolu získať.
- Vládnutie má svoje náklady: Vyžaduje masívnu a pokračujúcu finančnú pomoc pre slabších členov EU.
Ešte donedávna nebolo celkom jasné, aký vysoký stupeň centralizácie EU Nemcom vyhovuje a koľko sú ochotní zaplatiť za záchranu eurozóny. Schválením nového záchranného mechanizmu 22. júla – z ktorého Gréci ihneď príjmu ďalších €109 miliárd – Nemci dali jasnú odpoveď na túto otázku a ich rozhodnutie znamená, že Európa vstúpila do novej éry.
Korene eurozóny
Základy Európskej únie boli položené v prvých rokoch po skončení Druhej svetovej vojny a zlomový bod nastal v roku 1992 podpísaním Maastrichtskej zmluvy, ktorá dala zelenú vzniku menovej únie. V tejto zmluve sa Európania zaviazali používať spoločnú menu a menový systém, zatiaľ čo fiškálna politika, financie a banky ostali plne pod kontrolou jednotlivých vlád. Štáty mali mať rovnaké úrokové miery, avšak rozdielnu daňovú politiku a rovnakú menu, ale rozdielne politické mechanizmy pri riadení ekonomiky. Jedným z mnohých nevyhnutných dôsledkov bolo to, že vlády a investori predpokladali, že Nemecko bude bezvýhradne podporovať novú spoločnú menu a že Nemci budú kryť každú krajinu, ktorá sa zapojila do maastrichtského experimentu. Výsledkom boli radikálne lepšie úverové podmienky pre slabších členov eurozóny. Konkrétne v Grécku sa riziková prirážka na vládne dlhopisy znížila z 18 percentuálnych bodov v porovnaní s nemeckými dlhopismi na menej ako 1 percentuálny bod za menej ako 10 rokov. Zasadené do kontextu - dlžník, ktorý má na krku hypotéku vo výške $200 000 by mesačne splácal o $2500 menej.
Tým, že boli kapitálové náklady bezprecedentne nízke, tie časti Európy, ktoré neboli ekonomicky dynamické niekoľko storočí – v niektorých prípadoch aj tisícročie – odrazu vstali z mŕtvych. Írsko, Grécko, Pyrenejský polostrov a južné Taliansko, všetky zažili najsilnejší rast za niekoľko generácií. Ale nepožičiavali si peniaze, ktoré by boli vytvorené podnikateľskou činnosťou v ich krajine – nepožičiavali si dokonca ani v pomere k svojmu zárobkovému potenciálu. A takéto požičiavanie nebolo iba výlučnou záležitosťou vlády. Lokálne banky, ktoré sa za normálnych okolností musia vyrovnať s vysokými finančnými nákladmi, mohli teraz získať kapitál až neuveriteľne ľahko. Lacný úver stál za každým rohom eurozóny. Potom nastali problémy s hypotékami sekundárneho trhu, ktoré sa rozšírili do celého sveta a party v Európe sa musela skončiť. Globálna finančná kríza z roku 2008 znamenala deň zúčtovania pre celý svet a v tradične chudobnejších častiach Európy odhalila rozpor medzi podmienkami maastrichtskej zmluvy a (finančnou) realitou v týchto krajinách.
Akonáhle si investorská komunita začala uvedomovať, že neexistuje priame spojenie medzi nemeckou vládou a gréckym dlhom, začali zaobchádzať s Gréckom tak, ako si situácia vyžadovala. Sadzba, za ktorú si Gréci mohli požičiavať začala opäť rásť a vo svojom vrchole prelomila 16 percentnú hranicu. Za grécky dom, na ktorý ste si zobrali hypotéku, ste teraz museli platiť každý mesiac o $2000 viac. Bankrot bol veľmi blízko a všetky oči sa sústredili na Nemecko.
Dočasné riešenie
Je ľahké pochopiť, prečo Nemci jednoducho hneď neposkytli finančnú pomoc. Ak by to pre Grékov (a ostatných) spravili, znamenalo by to, že pošlú viac peňazí do rovnakého systému, ktorý krízu spôsobil. Nemci však nemohli dopustiť, aby sa grécka loď potopila. Aj napriek jeho chybám, systém, ktorý momentálne riadi Európu, zabezpečil Nemecku ekonomické bohatstvo globálneho rozmeru bez toho, že by musel zomrieť čo i len jediný nemecký občan. Uvažujúc o hrôzach Druhej svetovej vojny, situácia nejavila možnosti dlhšieho odkladania. Žiadna krajina v Európe neprofitovala z eurozóny viac ako Nemecko. Pre nemeckú elitu bola eurozóna jednoduchým prostriedkom, ako spraviť z Nemecka svetovú veľmoc bez nutnosti vojenskej revitalizácie, ktorá by v celej Európe a bývalom Sovietskom zväze rozšírila paniku. Z eurozóny mali navyše úžitok aj samotní obyvatelia Nemecka.
Avšak pre priemerného nemeckého voliča to také zrejmé nebolo. Z jeho uhla pohľadu, Nemci platili účet Európe trikrát: prvýkrát pri vzniku európskych inštitúcií počas celej histórie únie, druhýkrát pri platení všetkých nákladov týkajúcich sa znovuzjednotenia Nemecka a tretíkrát pri akceptovaní nevýhodného výmenného kurzu pri prechode z marky na euro. Ako náhradu za výhody, ktoré sme popísali, Nemci boli sčasti donútení vzdať sa svojho milovaného štátu blahobytu v prospech Grécka (a ostatných).
Nemecké rozhodnutie nebolo jednoduché: buď nechať štruktúry posledných dvoch generácií rozpadnúť sa a znemožniť tak Európe stať sa veľmocou, alebo zachrániť eurozónu poistením dlhu vo výške dvoch biliónov eur, ktorý každoročne emitujú vlády eurozóny.
Sužovaní takým náročným rozhodnutím, Nemci pri vyslovení konečného verdiktu v roku 2010, kedy Grékom začali ich problémy prerastať cez hlavu, stále iba váhali. Dokonca aj záchranný fond známy ako Európsky fond finančnej stability (EFSF) – bol prinajlepšom iba krátkodobou náplasťou. Nemeckí lídri museli byť opatrní pri svojich plánoch a vyjadreniach, pokiaľ sa nerozhodli, čo skutočne chceli. To v praxi znamenalo ubezpečovanie ostatných členov eurozóny, že Berlín nakoniec príde s najlepším možným rozhodnutím, zmierňovanie obáv investorov a súčasné podporovanie anti záchrannej nálady medzi samotnými obyvateľmi Nemecka. S tak rozdielnou poslucháčskou základňou, nie je vôbec prekvapujúce, že sa Berlín rozhodol pre akési „sub-optimálne“ riešenie.
Týmto riešením bol EFSF (prvý euroval), záchranný mechanizmus v rámci ktorého boli dlhopisy problémových krajín plne garantované vládami zdravých štátov eurozóny, hlavne Nemeckom. Vďaka týmto garanciám, EFSF bol schopný získať prostriedky na dlhopisovom trhu a následne poslať tento kapitál štátom nachádzajúcim sa vo finančnej tiesni výmenou za úsporné programy. Mechanizmus EFSF nie je zakotvený v žiadnej z európskych zmlúv; je to súkromná banka, ktorej riaditeľom je Nemecko. Euroval sa nakoniec ukázal ako nedostatočný. Všetko o čo v ňom išlo, bolo kupovanie si mála času, pokiaľ si investori mohli všetko zrátať, až sa uvedomili, že ani so záchranným mechanizmom nebudú problémové štáty schopné vyrásť z obrovskej hromady svojho dlhu. Tieto krajiny hltali lacný dlh v prvých desiatich rokoch života eura v takej miere, že dokonca i €273 miliárd použitých na bailouty bolo nedostatočných. Celá grécka záležitosť sa opäť dostala na pretras v posledných týždňoch. Tvárou v tvár jalovosti ďalšieho provizórneho riešenia finančných ťažkostí eurozóny, Nemci nakoniec vykonali „drsné“ rozhodnutie.
Nový EFSF
Výsledkom bolo prepracovanie Európskeho fondu finančnej stability. Podľa nového systému môžu problematické krajiny teraz z fondu získať – s povolením Nemecka – všetok kapitál, ktorý potrebujú bez toho, aby takýto krok schvália Rada Európskej únie. Splatnosť všetkých týchto úverov bola predĺžená zo 7,5 roka až na 40 rokov, zatiaľ čo náklady na tieto úvery sa znížia (v súčasnosti je sadzba 3,5%, čo je oveľa menej, ako by krajiny na periférii museli platiť, ak by si chceli peniaze požičať klasickou cestou – na medzinárodných dlhopisových trhoch). Všetky súčasné dlhy, vrátane predchádzajúcich EFSF programov, môžu byť „prepracované“ podľa nových pravidiel. EFSF bola udelená právomoc priamo vstúpiť na dlhopisový trh nákupom vládneho dlhu štátov, o ktorý nemá nikto iný záujem, alebo dokonca konať preventívne, ak by existovala hrozba ďalšej krízy bez nutnosti rokovať o takomto záchrannom programe. EFSF môže taktiež poskytnúť úvery štátom, ktoré zvažujú internú záchranu svojich bankových systémov. Je to program masívnej konsolidácie dlhu pre súkromný i verejný sektor. S cieľom získať peniaze, ohrozené krajiny musia urobiť čokoľvek, čo od nich Nemecko – manažér fondu – žiada. Rozhodnutia prebiehajú vo vnútri fondu, nie na úrovni európskych inštitúcií.
V praxi majú tieto zmeny dva vážne následky. Po prvé, v podstate odstraňujú akýkoľvek potenciálny strop množstva peňazí, ktorý EFSF nesmie prekročiť, čím sa eliminujú obavy, že fond je nedostatočne „zásobený“. Technicky pracuje fond stále so €440 miliardovým stropom, ale teraz, keď sú v ňom Nemci plne „zaangažovaní“, má toto číslo iba formálny charakter (bola to práve nemecká rezervovanosť, ktorá predtým držala limit EFSF tak „nízko“).
Po druhé, všetky existujúce dlhopisy krajín nachádzajúcich sa vo finančných ťažkostiach, budú refinancované na nižších úrokoch s dlhšou dobou splatnosti, a tak už viac nebude existovať veľa „gréckych“, či „portugalských“ dlhopisov. Pod novým EFSF všetok tento dlh bude v podstate predstavovať istý druh „eurodlhopisov“, novej dlhopisovej triedy v Európe, na ktorej totálne závisia všetky slabé štáty, a ktorú Nemecko bezvýhradne riadi. Pre štáty, ktoré zažijú problémy, bude takmer celá ich finančná existencia zabalená do štruktúry EFSF. Akceptovanie pomoci z EFSF znamená odovzdanie finančnej autonómie do rúk nemeckých veliteľov Európskeho fondu finančnej stability. Zatiaľ to znamená „iba“ akceptovanie úsporných opatrení podľa nemeckého gusta, ale neexistuje nič, čo by mohlo donútiť Nemcov obmedziť svoje podmienky rýdzo na finančno-fiškálne záležitosti.
V Európe sa práve otvorila ďalšia kapitola histórie. Odhliadnuc od jeho úmyslov, Nemecko práve urobilo dôležitý krok na svojej ceste, vedúcej k rozhodujúcemu vplyvu v ostatných členských štátoch EU – hlavne v tých, ktoré zažívajú finančné problémy. Nemecko je teraz schopné ľahko si prisvojiť obrovské množstvá národnej suverenity. Európska únia momentálne skôr zveľaďuje nemecký geopolitický potenciál, ako by ho mala obmedzovať; Nemecko je iba krôčik od toho, aby sa opäť stalo obrovskou mocnosťou. To však len sotva znamená, že obnovenie Wehrmachtu je bezprostrednou hrozbou, ale nemecké znovuobrodenie nás núti radikálne prehodnotiť naše súčasné zmýšľanie o európskych štruktúrach.
Reakcie na Novú Európu
Každý štát bude reagovať na tento nový svet iným spôsobom. Francúzi sa na jednej strane radujú, ale takisto sú aj vystrašení – šťastní sú preto, lebo Nemecko nakoniec súhlasilo s poskytnutím finančných zdrojov a zároveň sú zdesení z toho, že Berlín našiel cestu, ako zachovať kontrolu nad týmito zdrojmi. Francúzi si uvedomujú, že strácajú nad Európou kontrolu, a to veľmi rýchlo. Francúzsko naprojektovalo Európsku úniu tak, aby explicitne obsahovala aj nemeckú silu. Francúzsko sa takýmto spôsobom chcelo chrániť pred možnými útokmi zo strany Nemecka a zároveň chcelo využiť nemecký vplyv, ktorý by bol palivom pre Francúzsko, ktoré sa chcelo stať celosvetovo významné. Francúzska nočná mora s názvom „neskrotné Nemecko“ sa pomaly stáva realitou.
Briti si myslia, že sa dokopy nič nedeje. V rámci Európskej únie boli vždy outsidermi; vstúpili do nej najmä preto, aby z času na čas mohli klásť odpor, cítiac sa dosť dôležití. Tým, ako Nemci získavajú finančnú moc aj v štruktúrach mimo EU, britské veto sa stáva úplne zbytočným. Tak ako Nemci potrebujú diskutovať o ich funkcii vo svetovom meradle, Briti by mali začať debatovať o ich postavení v Európe. Európa už viac pre Nemecko nie je klietkou, čo znamená, že Spojené kráľovstvo je teraz členom iného typu organizácie, ktorá môže, alebo nemusí slúžiť jeho cieľom.
Rusi vyvolávajú pocity oportunizmu. Nikdy nedôverovali Európskej únii, keďže je to organizácia – podobne ako NATO – vytvorená sčasti preto, aby Rusom „pristrihla krídelká“. Nakoľko nemecká moc stále rastie, Rusi už musia jednať iba s ním. Nemecko potrebuje zemný plyn a Rusko disponuje dostatočnou exportnou kapacitou, aby túto požiadavku uspokojilo – z tohto dôvodu nemecko-ruské vzťahy prekvitajú. Nejde o to, že by si Rusi neboli vedomí obrovskej moci, ktorú môže Nemecko získať – spomienky na Druhú svetovú vojnu ešte celkom nevyprchali – avšak existencia „zóny“ dvanástich krajín medzi týmito dvoma mocnosťami ich nateraz dostatočne upokojuje. Rusko-nemecké bilaterálne partnerstvo nebude dokonalé, ale ešte sa musí napísať jedna celá kapitola histórie predtým, ako by sa Nemecko a Rusko muselo obávať jeden druhého.
Spomínaných dvanásť krajín sa nachádza v pasci medzi zvyšujúcou sa nemeckou a konsolidujúcou ruskou silou. Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko už boli znovu integrované do ruskej sféry. Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Česká republika, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko sa dostávajú pod neustále rastúci nemecký vplyv, avšak bojujú za zachovanie svojej nezávislosti. I keď týchto deväť krajín nemusí dôverovať Rusku ani Nemecku, v súčasnosti nemajú žiadnu inú alternatívu.
Jasným riešením pre tieto „nerozhodné“ štáty, a takisto aj pre Francúzsko, je sponzorovanie Spojenými štátmi. Avšak Američania sú rozrušení a zvažujú prechod do novej éry izolacionizmu, čím nútia týchto deväť štátov poobhliadnuť sa za inými, menej prijateľnými, alternatívami. To zahŕňa čokoľvek od vytvorenia lokálnej aliancie deviatich krajín, čo je však nepravdepodobná možnosť, až po pridanie sa na ruskú, alebo nemeckú stranu. Francúzska nočná mora mieri na horizont, ale pre týchto deväť štátov – ktoré boli ešte pred 22 rokmi obeťami Sovietov – sa táto záležitosť stáva stredobodom ich záujmu.
Zdroj: Stratfor
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.8644 | 4.02 % |
Škola investora
Cenové fluktuácie sú na finančných trhoch celkom normálnym javom. Ceny akcií, komodít a iných aktív neustále rastú a klesajú. Iné to nie je ani...
Pred samotným vstupom si určíme menový pár, ktorý chceme obchodovať, a zároveň predpoklad, ktorá mena bude posilňovať, a ktorá oslabovať....
Jednou z mála investícií, ktorá sa vzhľadom na súčasnú situáciu na finančných a komoditných trhoch vyplatila bola investícia do zlata. Kým...