Čínske tvrdé pristátie
- Uverejnené: streda, 06. júl 2011, 19:10
Iba málo krajín je pre svetovú ekonomiku tak podstatných ako Čína. Ale táto reputácia nezastaviteľného giganta – krajiny s neobmedzenou pracovnou silou a kapacitou pre rast maskuje vážne a zhoršujúce sa ekonomické problémy.
Čínska pracovná sila starne, ľudia príliš šetria a málo míňajú. Pri spomaľovaní americkej spotreby a praskaní komoditnej bubliny tieto fundamentálne slabosti sa skombinujú spôsobom, ktorý nedopadne pre Čínu dobre – podobne ako pre zvyšok sveta.
Začnime tým, že Čína je oveľa zraniteľnejšia z globálneho spomalenia ako sa všeobecne rozumie. V roku 2007 sme zistili, že iba niekoľko ľudí má dostatočné príjmy na podporu domácej ekonomiky. Naša analýza ukázala, že treba mať minimálne príjem $5000 na to, aby sa podporila diskrečná spotreba v krajine. Asi 110 miliónov má toľko alebo viac, avšak tí tvoria iba 8% populácie a tvoria 35% HDP, kým export tvorí 27% HDP. Dokonca čínska stredná a vyššia trieda mala iba 6% americkej kúpnej sily.
Prečo si tak mnoho analytikov myslí, že Čína môže robustne rásť pri tak nízkej spotrebe? Pretože veria konceptu globálneho rozpojenia (decoupling) – myšlienke, že USA môže byť v recesii a zvyšok sveta, najmä Čína a India môžu rásť. S tým, ako Čína začala so svojim stimulačným programom a nakupuje svetové komodity, argument sa opäť dostal na svetlo.
Avšak tento koncept je chybný pre jednoduchý dôvod: Takmer všetky rozvíjajúce sa krajiny závisia na exporte, ktorý ťahá ich rast. Navyše, väčšina exportu ázijských krajín putuje priamo, či nepriamo do USA. Dôsledky takéhoto vývoja sme mohli vidieť na začiatku roku 2008. Tým, ako sa kúpyschopnosť amerických spotrebiteľov znižovala a globálna recesia naberala na sile, Čína a väčšina ostatných rozvíjajúcich sa ázijských ekonomík výrazne trpela.
Prehnaná dôvera v schopnosť Číny udržiavať jej ekonomiku v súčasnom boome má z časti aj psychologický základ. Podobné obdobie obdivu a závisti zažilo aj Japonsko predtým, ako bublina v tejto ekonomike začala v 80. rokoch praskať. Japonci kupovali spoločnosti v Kalifornii, poľnohospodársku pôdu v Iowe a dokonca aj Rockefellerovo centrum v New Yorku. Skrátka, nič pred nimi nebolo v bezpečí. A potom sa japonský akciový trh, spoločne s trhom nehnuteľností zrútili a krajina zažila bolestné obdobie deflácie, ktorej účinky sú ešte stále prítomné.
Nedávne úspechy Číny boli tak zjavné, že si mnohí začínajú myslieť, že táto ekonomika je „nepotopiteľná“. Číňania majú byť naozaj na čo hrdí. Minulý rok prekonala Čína Japonsko a stala sa druhou najväčšou ekonomikou na svete, čo je skutočne skvelý výsledok, ak zoberieme do úvahy fakt, že svoj rozvoj začala v neskorých 70. rokoch ako malá ekonomika, ktorá ešte nebola ani plne industrializovaná.
Avšak takýto úspech môže viesť k neodôvodnenému uspokojeniu. Recesia v rokoch 2007 – 2009 a dramatická transformácia amerického, dlhom a spotrebou prejedeného spotrebiteľa na šetriaceho „držgroša“, nachytala čínskych politikov na hruškách. Tí pravdepodobne plánovali podporiť míňanie čínskych spotrebiteľov a zabezpečiť rast „podomácky“, avšak oveľa, oveľa neskôr.
Čínska ekonomika pracovala ako dobre naolejovaný stroj. Rastúci export, hlavne do USA, stimuloval kapitálové výdavky, ktoré boli potrebné na ďalšie zvýšenie exportu a vytvorenie pracovných miest pre milióny Číňanov, ktorí sa sťahovali z dedín do miest. Mzdy ostávali nízke kvôli dostatočnej ponuke na trhu práce, ktorá držala spotrebiteľské výdavky na nízkych úrovniach. Pretože Číňania nemohli investovať off-shore, väčšina z ich úspor mierila do štátnych bánk, ktoré poskytovali nízke úroky. Peniaze sa potom požičali viacerým neefektívnym štátnym podnikom za ešte nižšie úroky.
Predtým ako začneme hovoriť o Číne ako o „Number One“, zvážme pretrvávajúci rozdiel medzi jej ekonomikou a ekonomikou Spojených štátov. V roku 2009 dosiahlo HDP Číny $4,9 bilióna, čo je iba 34% v porovnaní s americkým $14,3 bilióna. Pretože Čína má 1,32 miliardy obyvateľov, alebo 4,3-krát viac ako USA, rozdiel v HDP na jedného obyvateľa je ešte väčší: čínskych $3709 je iba 8% z amerického HDP na hlavu ($46 405).
Ak by sa tento rozdiel udržal na súčasných hodnotách, čínske HDP bude musieť rásť dvojcifernými úrovňami ďalšie štyri roky, predtým ako vôbec začneme porovnávať veľkosť čínskej a americkej ekonomiky. Inými slovami, ekonomika Číny by musela za tri dekády vzrásť 6-násobne (za predpokladu, že reálne HDP USA sa počas nasledujúcich 30 rokov bude každoročne zvyšovať o dve percentá), aby sa HDP na jedného obyvateľa aspoň trochu vyrovnalo. Ak by mal byť tento ukazovateľ o 30 rokov rovnaký v obidvoch krajinách, čínske HDP by muselo rásť približne 10 percent každý rok, resp. ekonomika Číny by zo súčasných úrovní musela vzrásť takmer 18-krát. Takéto úrovne rastu sa dajú len sotva dosiahnuť, ak sa globálna ekonomika spomaľuje.
Čína sa stala ekonomickým gigantom, pretože má veľa obyvateľov, ktorí produkujú malé množstvá. Avšak z celkového pohľadu ostáva Čína nerozvinutou ekonomikou, ktorej politické aj ekonomické nástroje zaostávajú za západnými štandardmi. Tieto nástroje síce môžu urýchľovať rast, ale taktiež maskujú niektoré hlboké štrukturálne slabiny čínskej ekonomiky.
Striktne kontrolovaná ekonomika môže dosiahnuť výsledky relatívne rýchlo. Tak tomu bolo aj v prípade čínskeho stimulačného balíčka v roku 2009, ktorý dosiahol $586 miliárd. Rast HDP sa od začiatku roku 2009 zvýšil zo 6% na dvojciferné hodnoty. Väčšina týchto peňazí smerovala cez vládou kontrolované banky. Ponuka peňazí sa zvýšila o 29%. Veľká časť z novo vytlačených peňazí sa použila na financovanie verejnej a priemyselnej infraštruktúry a výstavbu nehnuteľností. Prirodzene, tento vývoj mal pozitívny dopad aj na nezamestnanosť, ktorá sa v tomto období znižovala.
Nemali by sme zabúdať na úplne podstatnú vec, a síce, že takýto rast nie je udržateľný a nebude donekonečna schopný zakrývať čínsku zraniteľnosť. Spoliehanie sa Číny na export a kontrolovanú menu nebude fungovať, keď americkí spotrebitelia budú trpieť „horúčkou sporivosti“, čo je veľmi pravdepodobné. Navyše, zdanlivo nevyčerpateľné zásoby lacnej pracovnej sily by mali dosiahnuť svoj vrchol v roku 2014.
Mzdy sa pomaly, ale isto začínajú zvyšovať a dokonca niektorí čínski výrobcovia už presťahovali svoje prevádzky do Vietnamu a Pakistanu, kde je úroveň miezd v porovnaní s Čínou iba tretinová. Niektorí továrenskí robotníci zaznamenali v minulom roku zvýšenie svojej mzdy o 20 – 30%. V rovnakom čase sa zlepšili aj podmienky vo vidieckych oblastiach, čím sa obmedzilo zvýšenie lacnej práce v pobrežných mestách. Čínska populácia starne, to je nespochybniteľný fakt. Pomer medzi dôchodcami a pracujúcou populáciou sa bude naďalej zvyšovať a v roku 2025 by mal dosiahnuť takmer 50%. To určite nie je dobrou správou pre budúci čínsky rast.
Veľké sporenie
Čínska republika negarantuje svojim občanom žiadne sociálne, resp. zdravotné zabezpečenie a tak musia jej obyvatelia naozaj výrazne šetriť, aby si dokázali zaobstarať dôstojnú starobu. To prispelo k vysokej úrovni úspor a nízkej spotrebe a následnému spoliehaniu sa na export. Čínska domácnosť si odkladá v priemere asi 30% svojho príjmu. Áno, miera sporenia v Číne klesne s tým, ako bude starnúca populácia míňať a už viac nebude pracovne aktívna, podobne ako je tomu v Japonsku. A predsa, menej úspor a vyššia spotreba tak skoro nenahradia pokles v exporte. Číňania nakupujú iba jednu desatinu toho, čo európski a americkí spotrebitelia dokopy.
Inflácia na obzore
Čínsky, štátom podmienený ekonomický boom môže už čoskoro viesť k paralyzujúcej inflácii. Vo februári 2010 vyhlásil riaditeľ Štatistického úradu, že nárast cien aktív predstavuje pre makroekonomickú politiku vážnu výzvu. Rozmach trhu s nehnuteľnosťami vyhnal ceny tak vysoko, že byty v Pekingu sú dostupné iba pre 20% najlepšie zarábajúcich ľudí – nehnuteľnosti sa tu predávajú sa približne 22-násobok priemerného ročného príjmu. (Americké nehnuteľnosti dosiahli svoj cenový vrchol pri 6-násobku priemerného príjmu). Inflácia v spotrebiteľských tovaroch, a hlavne zvyšovanie cien potravín, predstavujú pre vládnucu vrstvu nezanedbateľné problémy, keďže tak veľa čínskeho obyvateľstva sa nachádza na hranici existenčného minima.
Možná rozbuška, ktorá by mohla poslať čínsku ekonomiku do recesie súvisí práve s nehnuteľnosťami. Podľa niektorých odhadov je až polovica čínskeho HDP zviazaná s trhom nehnuteľností. Vláda sa obáva zvyšujúcich sa cien a snaží sa im zabrániť obmedzením špekulácií. Kupujúci nehnuteľností musia zložiť 60% ceny pri kúpe druhého domu, a 30% nákupnej ceny pri prvom dome. Vláda tlačí na banky, aby obmedzili poskytovanie pôžičiek a niektoré už zvýšili úroky. Dôsledkom týchto reštrikcií, a aj preto že dopyt sa začína vyrovnávať ponuke, predaj domov sa spomalil, avšak riziko prasknutia čínskej bubliny s nehnuteľnosťami je stále viac ako pravdepodobné. Developeri ďalej stavajú, aby podporili stagnujúce ceny a zároveň odďaľujú dokončenie stavieb s cieľom umelo vytvoriť nedostatok. Domy sa momentálne stavajú dvakrát rýchlejšie ako sa predávajú.
Vláda sa stále viac obáva sociálnych nepokojov. V novembri sa vyjadrila, že je pripravená zaviesť cenové kontroly, aby zastavila infláciu, najmä v oblasti potravín a energií, ale nepokoje sa aj napriek tomu začínajú množiť a čo je horšie, presúvajú sa z vidieka do miest.
Príjmová nerovnováha ostáva taktiež problémom. Sťahovanie sa do lepšie prosperujúcich mestských štvrtí síce zvýšilo priemerný životný štandard, ale rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa zväčšuje. V roku 2010 predstavoval priemerný ročný zárobok v meste asi $2900 a zhruba $900 na vidieku.
Limitovaná zodpovednosť a neočakávané následky
Schopnosť Číny reagovať na tieto hrozby je výrazne limitovaná. Centrálna banka sa spolieha na zvyšovanie povinných minimálnych rezerv, ktoré sa od januára 2010 zvýšili 12-krát a obmedzuje takisto banky v ich úverovej politike.
Implementovanie opatrení v ekonomike, ktorá je z časti kontrolovaná vládou a z časti sa riadi trhovými princípmi je veľmi náročné. S fixným menovým kurzom musia napríklad vládni predstavitelia určiť, koľko krátkodobých investícií bude do krajiny prúdiť, aby vedeli posúdiť ako je možné zneutralizovať neželaný efekt toku týchto „horúcich“ peňazí. Čínska vláda okrem toho dopredu stanovuje ročné limity na bankové pôžičky, ale ponecháva na bankách a dopyte, koľko sa požičia v jednotlivých mesiacoch. A tak sa banky náhlia poskytnúť, čo najviac pôžičiek na začiatku roka zo strachu, že vláda počas roka tieto limity zníži.
Je pravdepodobné, že takýto hybridný trhový systém je príliš ťažkopádny, aby dovolil čínskej vláde pohodlne s ekonomikou pristáť.
Isté známky ochladenia sú už zrejmé. Okrem zhoršujúcej sa situácie na trhu s nehnuteľnosťami, čínsky výrobný a nákupný index poklesol v júni na úroveň 50,1, čo je najnižšia hodnota za posledných 11 mesiacov. Predaj osobných áut sa v roku 2010, kedy vláda dotovala nákupy menších áut, zvýšil o 33%, ale v apríli tohto roka sa medziročne zvýšil iba o 3%. Rast najširšieho čínskeho menového agregátu sa spomalil z medziročných 30% v roku 2009 na 15% na konci mája 2011. Pôžičky od apríla do mája klesli o 25% a nákupy bagrov klesli za posledný rok o 10%, čo naznačuje potenciálny koniec stavebného boomu. Minuloročný, takmer 15% pokles akciového indexu Shanghai Composite a 10% pád od polovice apríla takisto nenahrávajú predpokladu čínskeho neobmedzeného rastu.
Napriek všetkým týmto negatívam, posledné údaje o HDP z prvého štvrťroka ukazujú, že čínsky rast sa zvyšuje obdivuhodným tempom 9,7% a spotrebiteľská inflácia dosahuje najvyššie úrovne od júla 2008. Čína pokračuje v „schladzovaní“ svojej ekonomiky. Vláda v júni zvýšila povinné minimálne rezervy na 21,5% a bude pravdepodobne pokračovať vo svojej reštriktívnej politike, až pokiaľ neuvidí presvedčivé výsledky – tvrdé pristátie.
Čo sa stane ďalej?
Čína nedovolí, aby sa jej mena stala voľne obchodovateľnou ako si mnohí myslia. Viaceré vlády západných krajín tvrdia, že ak by Čína nechala juan voľne plávať, jeho cena by v porovnaní s dolárom a inými dôležitými menami vzrástla. To by logicky znamenalo drahší export, import by sa zvýšil a rýchlo by sa odstránil čínsky večný obchodný prebytok. Číňania opakovane vyhlasujú, že sa otázkou voľnej zameniteľnosti svojej meny ani nezaoberajú. Obávajú sa, že náhla zmena hodnoty juanu by znamenala koniec pre čínskych exportérov a donútila by ich presunúť sa na lacnejšie miesta. Silný juan by rovnako znížil hodnoty čínskych zahraničných rezerv.
Čína takisto nebude predávať svoje $1 biliónové rezervy amerických dlhopisov vo veľkých množstvách, ako sa viacerí obávajú. Uvedomujú si, že také niečo by malo pre ich ekonomiku katastrofálne dôsledky, pretože následný pád cien amerických dlhopisov a dolára by zničil hodnotu zostávajúcich (nielen) amerických aktív. Nasledujúca globálna depresia by mohla znamenať, že Čína a ostatné krajiny, závislé od exportu, by zaznamenali zdrvujúcu porážku.
Namiesto toho, najpravdepodobnejšia čínska reakcia – zamerať sa na ešte viac na export – len zhorší jej bolesť z tvrdého pristátia. Ak sa spotreba výrazným spôsobom v najbližších rokoch nezvýši, Čína bude stáť pred obrovským problémom, čo spraviť so všetkou priemyselnou kapacitou, ktorú vybudovala hlavne z dôvodu, aby udržala ľudí zamestnaných. Táto nevyužitá kapacita bude predzvesťou slabých ziskov a bude predstavovať problém pri splácaní pôžičiek, ktoré sa použili na jej financovanie. Je možné, že sa opäť použije na export do USA a Európy, čo ešte viac zvýši prebytočnú ponuku a bude tlačiť na znižovanie cien. Potom bude Čína neľútostne súťažiť s ďalšími rozvíjajúcimi sa ekonomikami, závislými na exporte, vo svete pomalého rastu a deflácie. Takýto vývoj by nepochybne prepichol bublinu v komoditnom sektore, ktorý už ukazuje známky vrcholu a ceny (takmer) všetkých komodít by sa prepadli pod úrovne, o ktorých sa nám teraz ani nezdá.
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.8644 | 4.02 % |
Škola investora
ETF (exchange-traded fund) by sme voľne mohli preložiť ako "na burze obchodovaný fond". Ide teda o fondy podobné podielovým, ktoré sú kótovane...
Forexový trh je decentralizovaným trhom, to znamená že obchodné transakcie sa neuskutočňujú na nejakej burze, ale priamo medzi jednotlivými...
Kedysi bolo bežné obchodovať forex iba so skutočnými peniazmi. Ak ste chceli nakúpiť americké doláre a predať britské libry o objeme 100.000...