Eurofrénia
- Uverejnené: sobota, 11. jún 2011, 12:55
Podľa slovníka cudzích slov je schizofrénia charakterizovaná ako rázštep myslenia, duševná choroba, pre ktorú je charakteristická porucha myslenia a konania, a ktorá vedie k poruche a k rozpadu osobnosti.
V Európe sme svedkami podobnej záležitosti – avšak v oveľa väčšom rozsahu. Náš „európsky“ mozog pozostáva z dvoch rozličných myslí, ktoré sú v ňom uzamknuté, a z ktorých každá by chcela získať rozhodujúcu kontrolu.
V jednej z hemisfér tohto rozdeleného mozgu je politická a finančná elita skalopevne presvedčená, že Európska únia je niečo, čo sa jednoducho nemôže rozpadnúť – nehľadiac na náklady tohto (nepodareného) projektu, nehľadiac na názory „obyčajných“ ľudí.
V druhej hemisfére eurofrénického mozgu sa nachádzajú predstavitelia, ktorí sú proti integrácii „za každú cenu“. A v niektorých častiach Európy sú úplne proti integrácii.
Ako väčšina schizofrenikov, aj eurofrénia bola dlhý čas skrytá (konkrétne od roku 1999, kedy vznikla menová únia), pretože všetko išlo takpovediac ľahko. Také niečo je prirodzené a celkom predpovedateľné. Vidíte niekedy schizofrenika, ktorý by mal záchvat, keď je šťastný a v podstate ho nič netrápi? Sotva. Veci sa začnú kaziť, keď je takýto človek v strese. Presne to isté platí aj pre eurofréniu. Všetko sa javilo ako úžasné v rokoch 1999 až 2008 – i keď už vtedy sa vyskytovali náznaky choroby, veľa neklamných náznakov eurofrénie:
• Žiadna krajina nikdy nehlasovala za menovú úniu. Európska menová integrácia sa odohrávala buď priamymi nariadeniami vlád, alebo legislatívou, ktorá nerešpektovala vôľu ľudí.
• Švajčiarsko nie je členom eurozóny, hoci by si to politické vodcovstvo krajiny želalo. Dôvod je ten, že jediný legálny spôsob, ako sa do menovej únie dostať by bolo referendum a švajčiarski politici vedia, že takéto referendum by sa skončilo blamážou.
• V krajinách, v ktorých sa v roku 2005 hlasovalo o Európskej ústave – v Španielsku, Francúzsku, Holandsku, Luxembursku – výsledky boli také zahanbujúce, že ostatné krajiny od referenda ustúpili. V Španielsku síce referendum prešlo, ale s najtesnejším výsledkom, aké kedy verejné hlasovanie v tejto krajine zažilo, zatiaľ čo vo Francúzsku a Holandsku boli občania výrazne proti ústave. A to sa písal rok 2005, kedy ekonomický boom dosahoval nebývalé vysoké úrovne.
Tieto príklady slúžia ako jasný dôkaz, že obyvatelia Európy nikdy nechceli úplnú európsku integráciu, dokonca ani v tých najlepších časoch – zatiaľ čo európski vodcovia na nej neustále trvali.
Momentálne už nemáme nasadené ružové okuliare, práve naopak. Európa čelí vážnej kríze solventnosti. A tak sa prirodzene približujeme k panickej fáze eurofrénie.
Základný problém súčasnej krízy spočíva v tom, že krajiny ležiace na „periférii“ Európy – Grécko, Írsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko – si na svoje plecia zobrali príliš veľa lacného dlhu z bánk, ktoré sa nachádzajú v „jadre“ Európy – Francúzsko, Nemecko a Holandsko – a teraz nie sú schopné tieto dlhy splácať. Skutočne, nie je to o nič komplikovanejšie.
V zásade existuje 5 spôsobov, ako sa môžu krajiny zbaviť dlhu, ktorý nedokážu splácať:
1. Defaultnúť
2. Reštrukturalizovať svoj dlh
3. Nafukovať peňažnú zásobu tak, ako to momentálne robia Spojené štáty
4. Požičať si viac peňazí vo forme bailoutov, čo len odsúva ich problémy do budúcnosti
5. Prijať úsporné opatrenia
Možnosť 1 – default – nepomôže nikomu a z krátkodobého pohľadu bude mať na ekonomiky ničivý dopad. Možnosť 3 – znehodnocovať menu – nie je dobrý nápad pre mladú menu akou je euro. Ak ECB začne vo veľkom pumpovať nové peniaze do obehu, euro by mohlo oslabiť spôsobom, ktorý by prekvapil mnoho trhových participantov. Štvrtá voľba – požičať si viac peňazí – je iba odkladom dňa zúčtovania a zvyšuje bremeno dlhu. A napokon 5. riešenie – úsporné programy – oslabia ekonomiku a neumožnia jej ďalší „rast“.
Rozumným rozhodnutím by preto bola možnosť číslo 2: reštrukturalizovať dlhy problematických krajín, podobne ako tomu bolo v Latinskej Amerike začiatkom 80. rokov, kedy každý musel zniesť svoj diel bolesti. Banky a ostatní veritelia prijali hiarcuty, krajinám sa stanovil fixný rozvrh splátok a úverové financovanie bolo obmedzené. Každý bol takýmto krokom zasiahnutý, ale všetci „prežili“ – s odreninami, ale predsa.
Zvolilo teda politické a ekonomické vodcovstvo Európy správny prístup k riešeniu súčasných problémov? V súčasnosti sa vydalo cestou možnosti číslo 4 a 5. Požičiavajú viac peňazí insolventným národom – Portugalsku, Taliansku, Írsku, Grécku a Španielsku – čím zvyšujú ich úrovne dlhu. Taktiež uvaľujú úsporné programy na politicky slabšie národy, konkrétne Grécko a Írsko, avšak Španielsko, Portugalsko a Taliansko budú nasledovať už onedlho.
Viacej pôžičiek prostredníctvom záchran týchto krajín nie je žiadnou pomocou – snehová guľa sa iba zväčšuje a naberá na rýchlosti, až napokon nevyhnutne narazí na múr.
Úsporné opatrenia majú na ekonomiku negatívny dopad tým, že ju spomaľujú – a klesajúca ekonomika vytvára veľké množstvo problémov: nezamestnanosť, väčšiu chudobu, všeobecnú nespokojnosť atď.
Čudné je to, že Európa tieto dve veci kombinuje – požičiava problémovým národom stále viac prostriedkov a súčasne ich žiada, aby sa vydali cestou úsporných opatrení. To je ako keby ste drogovo závislému dávali stále väčšie dávky heroínu a súčasne ho žiadali, aby podstúpil liečenie.
I keď, ak sa nad týmto konaním európskych lídrov trocha zamyslíme, ich rozhodnutie sa nám ani nebude zdať veľmi čudné– určite nie z ich perspektívy. V podmienkach súčasnej krízy eurozóny sa politickí vodcovia rozhodli uprednostniť svoj vlastný blahobyt a blahobyt spojeneckých bánk na úkor ľudí žijúcich v Európe.
Vo financiách existuje jedno staré príslovie: Ak banke dlhujete milión, je to váš problém – ale ak jej dlhujete miliardu, je to jej problém. Táto krátka veta dokonale vystihuje súčasný stav.
Kríza insolventnosti európskych národov je smrteľnou hrozbou pre európske banky. Čo teda banky vyžadujú od krajín PIIGS? Po prvé, aby sa ešte viac zadlžili a splatili tak staré dlhy. A ak to nebude fungovať, potom by spomenuté krajiny mali nastúpiť na cestu úsporných opatrení a zároveň predávať svoje aktíva a splácať tak dlhy bankám. A to je presne to, čo európski lídri robia: poskytujú viacej úverov krajinám, ktoré sú na pokraji bankrotu a tlačia Grékov a Írov k úsporným opatreniam.
Faktom ostáva, že od začiatku globálnej finančnej krízy, všetky rozhodnutia, ktoré európska exekutíva učinila, boli v prospech bánk. Záchrany bánk, záchrany suverénnych štátov, úsporné opatrenia: všetky boli schvaľované s jediným cieľom – pomôcť bankám. Existuje množstvo príkladov, ktoré to potvrdzujú, uveďme si teda niektoré z nich.
V roku 2008 – v čase, kedy kríza dosahovala najväčšie rozmery, írsky predseda vlády Brian Cowen vydal vyhlásenie, v ktorom garantoval záväzky írskych bánk. Írsko sa vďaka tomuto rozhodnutiu, ktoré znamenalo socializáciu strát bánk, finančne rozsypalo. Angela Merkelová zas zachránila Landesbanky – štátom vlastnené entity, ktoré v roku 2008 a aj dlho predtým vykonali viacero príšerných rozhodnutí, ktoré ich priviedli až na pokraj bankrotu. Dominique Strauss-Kahn bol osobou, ktorá vyjednávala viacej pôžičiek pre nesolventné krajiny z toho dôvodu, že jeho cieľom bolo získanie francúzskeho prezidentského kresla. Nebolo v jeho silách ísť za francúzskymi bankami, ktorých expozícia voči krajinám PIIGS je obrovská, a povedať im, že za svoje chybné rozhodnutia musia niesť následky. Christine Lagarde takisto leží blaho francúzskych bánk na srdci. Súčasná horúca kandidátka na post šéfky MMF sa vyjadrila proti navýšeniu Tier 1 kapitálu, pretože by to zabránilo ďalšiemu ekonomickému rastu. Títo individuálni lídri nie sú jedinými kľúčovými hráčmi – sú iba reprezentatívnou vzorkou ukážky ako funguje súčasná eurokracia.
Aký efekt mali tieto a im podobné rozhodnutia na druhú polovicu nášho eurofrénického pacienta?
Dánsko, ktoré nie je členom eurozóny, prednedávnom zaviedlo hraničné kontroly. Fínska populistická a nacionalistická strana, „Praví Fíni“ získala v posledných voľbách 39 kresiel v 200-člennom parlamente – 20% podiel, ktorý z nich robí hráča, ktorý môže zamiešať kartami. Grécko je každodenným svedkom výtržností a kolabujúcej spoločnosti – niektorí obyvatelia už začínajú uvažovať, či osud krajiny nezoberie do vlastných rúk ďalšia vojenská diktatúra. Španielska nezamestnanosť dosahuje 20%, nezamestnanosť mladých ľudí dokonca viac ako 40%.
Európska kríza solventnosti len sotva začala – ani zďaleka sme nevideli to najhoršie, ani len z polovice. Preto by sme sa mali na chvíľu zastaviť a pouvažovať nad nasledujúcim.
Ako sa ľudia a politické vodcovstvo Európy budú naďalej rozchádzať – to znamená, že ľudia budú negatívne pociťovať priame dôsledky politických rozhodnutí a politická elita bude naďalej pokračovať v slepej obhajobe finančného sektora – je rozumné očakávať viac a viac sociálnych nepokojov nielen na periférií Európy. Preto je iba otázkou času, kedy sa eurozóna, ale aj Európska únia ako celok rozpadne – ak si politická trieda neuvedomí, že obhajovanie záujmov „hnilého“ finančného sektora je v priamom rozpore so záujmami ľudí.
Zdroj: Gonzalo Lira
Autor: Peter Margetiny | TRIM Broker, a.s. | www.trimbroker.com
Najčítanejšie
Kurzový lístok ECB
| Britská libra | 0.8644 | 4.02 % |
Škola investora
Neoslovili Vás základné stratégie? Pre pokročilejších investorov prinášame sériu ďalších stratégií. Predstavíme Vám rebrikovú stratégiu,...
Keď sa investor rozhodne vstúpiť do sveta akcií, prvým krokom je výber obchodníka, ktorý mu sprostredkuje prístup na burzy, na ktorých chce...
Dlhopisy môžeme členiť z viacerých hľadísk. Medzi najznámejšie patrí delenie podľa doby splatnosti a podľa emitenta. V článku spoznáte štátne,...