„Trh očakáva, že centrálne banky budú súčasnú politiku držať do nekonečna a že nie je nič, čoho by sme sa mali obávať. Myslím si, že trh je jednoducho mimo.“ - Steen Jakobsen, hlavný ekonóm Saxo Bank
„Vládnutie v podstate spočíva v tom, že jednej skupine občanov peniaze vláda v maximálnej možnej miere berie a dáva ich skupine druhej.“ – Voltaire
Povedať, že uplynulé štyri roky od vypuknutia finančnej krízy v roku 2008 boli ľahko atypické, by bolo trochu skromné. Centrálne banky využili širokú škálu opatrení. Najprv znížili sadzby k nule, potom využili “nekonvenčné opatrenia”, aby udržali dlhodobé úrokové sadzby nízko a začali nakupovať dlhopisy vydané vlastnými vládami. Pred pár desaťročiami by sme to označili za lietadlo (alebo Ponziho schému), ale dnes sa to má za “jedinú možnosť”. Voltaire to vedel.
Banky tradične kontrolovali krátkodobé sadzby maximálne do jedného roka. Ale prudký pokles cien akcií v rokoch 2008/2009 a obrovské fiškálne nerovnováhy, ktoré vznikli po masívnych fiškálnych stimuloch, ktoré sa v minulosti vytvorili, vyvolali potrebu zachrániť “normálne podnikanie” množstvom hotovosti za nízke sadzby. To všetko bolo doplnené masívnou PR akciou, kedy nám centrálne banky a politici hovorili: Verte nám – máme všetko pod kontrolou. Samozrejme, že máte! Od tej doby sa potácate od jednej bubliny k druhej, vlády a banky sú podkapitalizované a nemajú prístup k úverom, pokiaľ centrálne banky nechcú.
Vlády a komerčné banky si z “úverového koláča” odhryznú, čo budú môcť a na súkromný sektor zostanú len omrvinky. Súkromnému sektoru, ktorý na seba tradične berie riziko a vytvára v ekonomike zisk, bol odmietnutý prísun kyslíka, teda úver. Makroekonomika zatienila mikroekonomiky. A to je strašná chyba. Podnikatelia, nech firmy či jednotlivci, chcú pružnosť, prístup ku kapitálu a podstupovať riziko. Prístup k úverom však nemajú, sú nadmieru zdaňovaní a preregulovaní.
V roku 2012 sa začali sadzby konečne postupne dostávať z extrémnych miním na normálne úrovne. Ich rast v marci tohto roku bol skutočne dramatický a vyvolal diskusie o zmene fundamentov a o tom, že americkej ekonomike sa začína blýskať na lepšie časy. Na konci roku 2011 sme boli optimistickejší než vtedajšie prognózy, ktoré podľa nás boli príliš nízke. Teraz, na konci prvého štvrťroka sa nám zdá, že si trh príliš rýchlo predstavuje, že súčasná “stabilizácia” vykvitne v dlhodobý rast. Podľa nás je príliš skoro, zvlášť, keď niektoré parametre ukazujú na možné spomalenie. Americká ekonomika na tom bude podľa nás v roku 2012 lepšie, ale len preto, že všetci ostatní na tom budú omnoho horšie.
Preto posledný prudký rast výnosov vyvoláva nasledujúce otázky: Narazil úrokový cyklus na svoje dno? Ide o “nový normál” alebo len o návrat k strednej hodnote? Vzhľadom na to, že vlády, slabé banky i predlžené firmy potrebujú nízke sadzby k tomu, aby masívne dlhy utiahli, bude mať vývoj sadzieb na budúci rast a investičné prostredie obrovský vplyv.
S ohľadom na vyššie uvedené pracujeme s tromi scenármi:
1) Ešte nižšie sadzby / pokračovanie neštandardných opatrení – konsenzus 60%:
Tento scenár je založený na nekonečnej monetárnej expanzii. Politikom sa páči, pretože prebieha mimo súvahy, nepremieta sa do “stavu účtov”. Centrálne banky naďalej kupujú dlhy od štátov aj od ostatných významných držiteľov. Keď sa pozrieme na graf, ide o najpravdepodobnejší scenár, pretože sadzby sa pohybujú v klesajúcom trendovom kanáli. Ale nemal by trh poznať, že takéto opatrenia sú na mieste len v prípade paniky a kolapsu trhov?
2) Sadzby v rámci kanálu klesnú, ale absolútne minimum sme už našli – konsenzus 30%, ale tento scenár preferujeme:
Sadzby vďaka “nekonvenčným opatreniam” už narazili na dno. Najväčšou politickou chybou býva, že centrálne banky držia uvoľnenú politiku príliš dlho. Politici vytlačili viac ako 3 bilióny amerických dolárov, aby udržali finančné trhy a vlády nad vodou. To znamená, že každá ďalšia várka peňazí má menší a menší vplyv. Spomalenie tempa tlačenia bude mať dôsledky, ktoré diskutujeme nižšie.
3) Kríza 2.0. – Konsenzus 10%:
Naša stará téma – účastníci trhu vzdajú vieru v to, že vlády dokážu dlhy splatiť. Zatiaľ sme také náznaky videli len v okrajových krajinách Eurozóny. Kľúčových ekonomík ako je Nemecko alebo Francúzsko sa toto zatiaľ nedotklo, ušetrené zostávajú aj Veľká Británia, USA a Japonsko. Ide o najmenej pravdepodobný scenár, ale ak úroky prerazia kanál smerom nahor, môže nastať nová paradigma, v ktorej už pre nekryté peniaze nebude miesto.
Ak máme pravdu a trhy falošne veria, že “ďalší záchranný balík bude”, potom bude odklon od nekonečného tlačenia peňazí zásadným zlomom. Banky aj vlády podliehajú falošnému pocitu bezpečia nízkych úrokových sadzieb. Ich nedávny rast je z historickej perspektívy malý. Ak by sme ale boli svedkami rastu sadzieb na dlhom konci napríklad z 3% na 4,75%, malo by to na priebeh dlhovej krízy zásadný vplyv.
Majitelia nehnuteľností sú pod tlakom naprieč Európou i USA. Výrazné zvýšenie sadzieb by miliónom z nich ešte viac znížilo hodnoty nehnuteľností. Negatívnym dôsledkom dlhovej pasce je neschopnosť vymaniť sa z bolesti, ktorú dlhy spôsobujú – stačí sa pozrieť do Japonska. Akciový aj realitný vrchol sme videli v roku 1989, teraz po 22 rokoch sú akcie o 75% nižšie. Je to príliš negatívny scenár na to, aby sa rozšíril do zvyšku sveta? Pravdepodobne áno, ale za tú dlhú dobu, čo som na trhoch, som sa naučil dve veci: 1) trhy sa vždy vracajú k strednej hodnote – čo rastie, musí aj klesnúť (ceny akcií, domov, štátne intervencie, bubliny všetkého druhu) a čo je dôležitejšie: 2) z histórie sa nikdy nepoučíme.
Autor: Steen Jakobsen | hlavný ekonóm Saxo Bank | www.saxobank.sk
Britská libra | 0.7970 | 11.50 % |